Nikola R. Kocian je našou najobľúbenejšou externou redaktorkou. Jej texty majú svojský rukopis a vždy sa k téme vyjadrí trefne a jasne. Spolupráca s ňou má však jednu jedinú chybičku – Nikola žije ďaleko od nás, a tak nám v tíme jej fyzická prítomnosť nemálo chýba. V zahraničí sa dnes venuje scenáristike, vďaka čomu si plní svoj celoživotný sen, ktorý by nikdy nebol uskutočnený, ak by si neprešla ťažkým obdobím. Pánom svojho života sa Nikola totiž stala až po rozchode, ktorý ňou vtedy síce otriasol, avšak dnes ho vníma ako prvý krok ku šťastiu.
Pár mesiacov po tom, ako u nás začala publikovať články, uzrel svetlo sveta jej knižný debut Rozchod. Hoci odvtedy prešli takmer dva roky, stále sa v našej schránke objavia otázky na Nikolu. Rozhodli sme sa preto dať jej priestor aj v našich rozhovoroch.
…
Zdroj: Nikola R. Kocian
♥ Rozchod dokáže otriasť nejedným vnútorným svetom… Prečo si myslíš, že ľudia po rozchode prežívajú také peklo?
Myslím, že aj ten najsebavedomejší, najsamostatnejší či vnútorne najsilnejší človek na tejto zemi nezvláda rozchod s niekým, koho miloval, ako niečo jednoduché… Rozchod vždy bolí, dokonca aj vtedy, ak sme toho človeka opustili my, rovnako dokáže nemálo zabolieť, aj keď ten vzťah nebol ideálny. Je to tak z viacerých dôvodov, no ten najhlavnejší je, že sme ľudia a cítime.
Ďalším dôvodom je, že opúšťame životný štýl, nejakú pomyselnú istotu, stereotyp, ktorý sme mali dlhú dobu zaužívaný, a to vôbec nie je jednoduché. Dám sem jednu extrémnu metaforu… Je to, akoby ti niekto zrazu na ulici hodil na hlavu vrece, šupol ťa do dodávky, odviezol ťa preč od všetkého, čo si dlhú dobu poznala, a vyhodil ťa niekde v neznámej krajine úplne samu, bez telefónu, bez toho, aby si vedela, kde si či ako to tam funguje, a zmizol by preč…
Jediné, čo by si v tej chvíli chcela urobiť, by bolo vrátiť sa na miesto, ktoré si poznala. Vrátiť sa domov, aj keby to tam nebolo ideálne, no jednoducho by ťa tam všetko ťahalo, lebo si sa ocitla v totálnom neznáme… A z toho ide strach, dokonca des. Z neznámeho. No pritom ak by si možno dala šancu tomu novému miestu, časom by si zistila, že sa ti možno aj „dobre stalo“. Že je tam oveľa lepšie ako doma. No to ty na začiatku vôbec netušíš…
A pri rozchode ide o niečo podobné. Jasné, že to nie je taký extrém, ako som popísala na príklade s dodávkou. No je to obrovská zmena a krok do neznáma. Bojíme sa. Že rozchod bola chyba, že si už nikoho nenájdeme, že už nebudeme nikdy tak zaľúbení, že nás už nikto nebude milovať a mnoho iného, že máme nejakú chybu… To peklo, ako si to nazvala, je vlastne strach…
Samozrejme, to, aké je to „peklo“ intenzívne, a to, ako rýchlo ním prejdeme, závisí vo veľkej miere od toho, aký život vedieme. Ak sme dovolili, aby bol, napríklad, partner celým naším svetom, tak je jasné, že to bude veľmi ťažký proces hojenia sa.
Naučme sa milovať bez potreby vlastniť a všetko bude omnoho ľahšie…
Zdroj: Katarína Krnáčová
♥ Existuje pár všeobecne platných rád, ktoré dokážu pomôcť v období po rozchode?
Toto sa mi naozaj ťažko zhŕňa do pár viet. (smiech) Ja by som povedala, že dôležitá je aj „prevencia“. A tým myslím nastavenie v hlave, s akým do toho vzťahu ideme, s akým ten vzťah budujeme. Je dôležité si uvedomiť, že na tomto svete nie je isté naozaj nič, okrem daní a veď viete… Tú hlášku asi pozná každý.
Náš partner je živá bytosť, ktorá sa vyvíja. My sme živá bytosť, ktorá sa vyvíja… A aj tá najväčšia láska na svete môže skončiť rozchodom. Naozaj nikto nevie, čo bude o pár rokov. Možno dokonca práve tá osoba, ktorá sa teraz bije do hrude, ako to môžem povedať, sa raz zamiluje do niekoho iného, kým bude vo vzťahu, a práve ona bude tá, ktorá ten vzťah rozbije. Jednoducho nikdy nehovor nikdy.
Preto je potrebné „naučiť sa milovať“ a nie chcieť vlastniť. Pretože na to majetníctvo ľudia väčšinou doplatia.
Tesne po rozchode neplatí, že klin sa klinom vybíja…
♥ A čo sa týka chvíľ tesne po rozchode?
Moja obľúbená otázka, ktorú som si kládla aj ja sama a pýtam sa to rada aj ľudí, je: Môžeme sa na niekoho hnevať, že necíti to, čo by sme chceli, aby cítil? Prípadne, môžeme sa hnevať na seba, že tá chémia vo mne voči tomu druhému nefunguje?
Uvedomiť si toto bolo pre mňa kľúčom k úľave… Že to jednoducho medzi mnou a bývalým nefungovalo a nebola to ničia vina. Jednoducho to tak bolo… Ako skutočnosť, že som vždy chcela byť modelka, no hold, nemôžem, lebo na to nemám postavu… Chápete, čo teraz? Prestanem žiť? Alebo ja neviem, budem sa tým donekonečna zožierať a prečo a prečo a prečo??? Jednoducho to tak je a inak to nebude. Musela som sa pohnúť ďalej.
Samozrejme, že pomáha aj všetko to klišé, čo ste už určite niekde čítali… No veľmi dôležité je, aby pasívne činnosti typu plač, pozeranie do steny a „hibernácia“ netrvali príliš dlho. Keď aj nasilu, treba sa dokopať, umyť si vlasy, obliecť sa a ísť von. Ísť robiť čokoľvek. Zamestnať hlavu a čakať. Áno, čakať. Kým to prebolí.
Je to, ako keď narazíte malíčkom o roh postele. Najskôr to nenormálne bolí, no potom to pomaly doznieva. A psychická bolesť funguje na podobnom princípe. Len sa nesmiete tým malíčkom o ten stôl búchať dookola – nestalkovať ho, nesnažiť sa mu volať, písať, a iné veci… Inak to bude, logicky, trvať o dosť dlhšie. No hlavne, neriešiť to už. Nechať to odstáť. Aj keby ste si boli súdení a mali by ste byť opäť spolu… AJ TAK to potrebuje vychladnúť… A až čas ukáže, čo bude ďalej.
Čo však podľa mňa neplatí, je, že klin sa klinom vybíja. Určite nie tesne po rozchode. Ja som to skúsila a cítila som sa oveľa horšie, ak by som mala byť celkom úprimná. A určite to neprospieva ani novému vzťahu, keď si si ešte poriadne nestihla ani premenovať ex v telefóne a máš ho tam ako „Láska“ a už si na rande s iným… To je divné a narobí to viac škody ako osohu. Dajte si čas na zahojenie sa!
zdroj: Nikola R. Kocian
♥ Čo konkrétne pomohlo precitnúť tebe?
Úprimne? Keď na mňa navrieskala sesternica, ktorá ma hodnú chvíľu tolerovala. Rozumej, tolerovala moje bedákanie a opúšťanie sa. Že nech sa už spamätám a zobudím, že sa to už so mnou nedá vydržať…
Bolo to so mnou totiž na nevydržanie. Večne podráždená, nervózna. Doslova obohratá páska s pesničkou ja nešťastná, ja nešťastná… Bola som nepríjemná na tých, ktorí sa mi snažili pomôcť, a tak jej praskli nervy. Povedala, že nech sa už konečne zobudím, lebo moje okolie si to nezaslúži. Čiže vôbec žiadne ťuťuli muťuli, bude dobre, nebojkaj sa a tak. To ma, paradoxne, ešte viac udržiavalo v melanchólii… Skutočne zabrala až studená sprcha. (smiech)
Doba liečenia sa po rozchode je u každého iná.
♥ Hranica medzi štandardným smútkom/sklamaním a totálnym zosypaním sveta je veľmi tenká. Vieš vytýčiť nejaké varovné signály, kedy sa smútok začína pretavovať do niečoho nezdravého/prehnaného?
Sčasti som asi odpovedala vyššie. Je v poriadku smútiť, no nesmie to trvať príliš dlho. Je ťažké zovšeobecniť to, každý máme dobu hojenia sa nastavenú inak. No na tom človeku to jednoducho vidno. Či len smúti, alebo sa totálne opustil.
Hodnoverným znakom môže byť, že dlhodobo kašle na dôležité povinnosti. Škola, práca, účty a tak. Vtedy to môže symbolizovať, že to „vzdal“ celkovo… A to nie je dobré. Určite odporúčam vyhľadať pomoc. Buď psychológa, ale mne, napríklad, veľmi pomohla aj kamarátka, ktorá mala niečo podobné za sebou. Dokonca viac ako psychológ.
zdroj: @klaubooklover
♥ Keď už sme načrtli tému psychológ… Dnes sa o psychoterapiách hovorí síce omnoho viac ako v minulosti, avšak stále je návšteva psychológa akýmsi tabu. Dokáže psychológ aj v tejto životnej situácii pomôcť?
Určite dokáže, no účinnosť takého profi rozhovoru sa líši z jednotlivca na jednotlivca. Ide tu o rovnaký princíp ako v každom inom vzťahu. Musíš natrafiť toho „správneho“, na spriaznenú dušu. Musím sa priznať, že som vystriedala viacerých, kým som našla to pravé orechové… No on mi veľmi pomohol a neľutujem jedinú hodinu našich rozhovorov.
♥ V tvojej knihe Rozchod opisuješ svoj príbeh, na základe ktorého rozoberáš mnoho problémov. Bolo ťažké rozpísať sa do detailov a pustiť si toľko ľudí do svojho súkromia?
Vieš čo, ani nie. Tým, že som s tým už bola vyrovnaná, tak sa mi to písalo dobre. Práveže som cítila povinnosť napísať niečo také, lebo viem, aké to je, keď sa s niečím trápiš a ľudia naokolo teba ti nerozumejú… To je asi ten najhorší pocit. A tak som chcela pomôcť iným. Nebála som sa súdov okolia, nie som človek, ktorému by názor cudzieho človeka dokázal ublížiť.
Nikdy nás nepochopí niekto, kto niečo podobné sám nezažil…
zdroj: Nikola R. Kocian
♥ Spomínaš si na moment, kedy si sa rozhodla napísať o rozchode knihu? Čo bolo prvým impulzom?
Keď sa ma jedna kamoška pýtala, čo by som urobila na jej mieste… Keď som jej to povedala, tak na mňa kukala ako na zjavenie a vraví mi: Vieš, takto mi to ešte nikto nepovedal. Vidno, že si riešila niečo podobné – išlo o neveru.
A vtedy som si uvedomila, že ťa nikdy nepochopí niekto, kto niečo podobné nezažil. Je to proste tak. No a tak si hovorím, že to teda skúsim. Vtedy som vlastne začala písať články u vás. A potom sa to celé zbehlo už veľmi rýchlo… (úsmev)
Až časom, keď opadnú emócie, sme schopní vidieť veci také, aké naozaj sú.
♥ V akom životnom období kniha vznikla? Bola už téma rozchodu v tvojom živote definitívne uzavretá?
Áno, bolo to s odstupom času. Ono ani nie je dobré riešiť veci za horúca. Keby som ju písala hneď po rozchode, asi by vyzerala diametrálne inak (smiech). A toto by som poradila každému – nechať všetko uležať. Po čase sa človek pozerá na veci úplne inak a vidí ich také, ako naozaj sú.
Rozchod je kniha o vzťahoch, nielen tých, čo máme s inými ľuďmi, no aj o vzťahu k nám samým.
♥ Vieš špecifikovať cieľovú skupinu svojej knihy?
Fúha, ťažko povedať. Je asi pre každého, kto si prechádza rozchodom, je krátko po rozchode, prípadne už odvtedy prešlo viac času, no stále sa nevie cez to preniesť. Nakoľko sa v knihe venujem aj témam, ako sú sebavedomie a sebaláska, myslím si, že sa cieľovka trochu rozširuje.
Rovnako som sa snažila vysvetliť, prečo si nechtiac vždy nájdeme nesprávnych partnerov. Je to kniha o vzťahoch, nielen tých, čo máme s inými ľuďmi, no aj o vzťahu k nám samým. A myslím si, že nebudem zavádzať, ak poviem, že je aj trochu motivačná. Preto sa zíde každému, kto potrebuje povzbudenie.
♥ Keď sa spätne na obdobie krátko po rozchode pozrieš teraz, aké pocity to v tebe vyvoláva? Konala by si dnes inak?
Som si istá, že teraz by som konala úplne inak, ale na druhej strane, ak by som vtedy nekonala tak, ako som konala, nenaučila by som sa to, čo viem teraz. (úsmev) Takže odpoveď je – áno aj nie.
Každá životná lekcia má niečo do seba, ale pravdou je, že opúšťať a ľutovať som sa mohla aj trošku menej. Fakt som to preháňala. Určite by som aspoň začala skôr chodiť medzi ľudí a venovať sa nejakým aktivitám.
zdroj: redakcia Úlomky ženy
♥ Odišla by si z tohto vzťahu skôr, ak by si v ňom bola teraz?
Otázka skôr znie, či by som doň vôbec teraz išla. Môjho ex som párkrát odvtedy stretla a naozaj nie je typ muža, akého chcem pri sebe teraz mať. Vyrástla som z neho. Z veľkej časti nás pri sebe držala silná fyzická príťažlivosť. Nehovorím, že to bolo len o tom, ale som presvedčená, že keby nám to v tej oblasti nefungovalo, išli by sme od seba oveľa skôr.
♥ Čo je podľa teba horšie – zažiť rozchod, s ktorým nie je žena zmierená, alebo zostávať vo vzťahu, o ktorý sa stará iba ona?
Jednoznačne je horšie zostať v takom vzťahu. Myslím, že na úlomkoch bol o tom aj citát. Niečo v zmysle, že radšej byť sama a počkať si, ako stratiť v zlom vzťahu schopnosť milovať, schopnosť veriť, či už ľuďom alebo na lásku. Pretože takýto vzťah nám môže tak veľmi ublížiť, že ak aj raz stretneme niekoho, kto za to stojí, budeme sa ho doslova báť. Budeme sa báť tak veľmi, že sa zopakuje to peklo, ktoré sme prežili, až sa môže stať, že už nebudeme schopní opäť sa naplno vložiť do vzťahu, a to je neuveriteľná škoda.
Zradiť samu seba, svoju hodnotu, svoje sny a túžby, je to najhoršie, čo môžeš urobiť.
♥ Ak by si knihu písala dnes, doplnila by si do nej niečo dôležité, na čo si prišla časom?
Určite áno, nakoľko som dnes bohatšia o nejaké nové skúsenosti. Ale takto narýchlo to asi sformulovať neviem. Možno by som sa viac venovala kapitole vzťah, ktorý máme sami so sebou. A pokúsila by som sa viac vysvetliť, prečo si myslím, že zradiť samu seba, svoju hodnotu a svoje sny a túžby, je to najhoršie, čo môžete urobiť. Treba sa ľúbiť, treba si dopriať, potom aj všetko ostatné do seba zapadne. Som toho živým a dýchajúcim príkladom.
zdroj: redakcia Úlomky ženy
♥ Možno si rozhovor číta niekto, kto zvažuje napísať knihu… Vieš mu povedať, aký proces ho čaká a na čo by mal myslieť už v začiatkoch svojej tvorby?
Proces ho čaká skutočne dlhý (smiech). Ale ten pocit, keď konečne držíte tú knihu v rukách, je naozaj krásny. V začiatkoch tvorby by mal nádejný autor myslieť hlavne na to, prečo to robí. Ak sa chce len zviditeľniť, tak je dosť možné, že sa mu to nepodarí. Na všetkom, čo sa „tvorí“, je cítiť, či to bolo robené srdcom alebo nasilu.
Samozrejme, ak niekto vie, že ten príbeh za to stojí, určite sa netreba dať odradiť. Aj Rowlingovú najskôr odmietli a teraz si asi dosť búchajú hlavy o stenu. Určite tiež treba dať rukopis prečítať niekomu nezaujatému, najlepšie dvom ľuďom – jednému odborníkovi, nech vám dokáže poradiť, čo sa dá zlepšiť, a jednému obyčajnému čitateľovi, aby ste vedeli, ako na neho váš príbeh pôsobil.
Ďalej, ak vám môžem poradiť, choďte pri prvej knihe cez vydavateľstvo, to znamená – nevydávajte si ju sami. Lebo je síce fajn, ak na to máte kapitál, no knihu nestačí vytvoriť, treba jej urobiť aj marketing, aby sa o nej ľudia dozvedeli, a ak s tým nemáte skúsenosti, môžete mať doma pod posteľou aj literárny poklad, no ak o ňom ľudia nebudú vedieť, tak vám pod tou posteľou aj zostane.
No dajte si tiež pozor na výber vydavateľstva, aby vám nedali nevýhodné podmienky a podobne. Niektorí ľudia sú dnes naozaj… Veď viete.
V prípade, že by nejaké vydavateľstvo prejavilo o váš rukopis záujem, skúste sa pred podpisom zmluvy opýtať iných autorov, ktorých knihy tam vychádzajú, aké majú s nimi skúsenosti. Prípadne si zmluvu dajte skontrolovať právnikovi alebo si nájdite šikovného literárneho agenta, ktorý vám poradí, pretože knižný trh pozná lepšie ako vlastné topánky.
A ešte malá poznámka pod čiarou, no nesmierne dôležitá. Pri písaní sa ešte pripravte na bolesť krčnej chrbtice. (smiech)
Ak nie sme schopní si dať lásku sami, hľadáme ju všade inde a chytáme sa aj slamky.
♥ Na záver sa odrazím od témy, ktorú sme na webe nedávno rozoberali – sebaláska. Myslíš si, že aj nedostatok sebalásky nás núti zostávať v nesprávnych vzťahoch?
Určite. Keď nie sme schopní si dať lásku sami, hľadáme ju všade inde a chytáme sa aj slamky. Stačia nám aj omrvinky. A je teda samozrejmé, že potom máme problém z takého vzťahu odísť, lebo si myslíme, že si nezaslúžime nič lepšie…
Lenže tak to vôbec nie je… Ja som si taktiež myslela, že si nič lepšie nezaslúžim a dnes vám môžem odprisahať, že som sa strašne mýlila… Musíte si len sami uvedomiť, že je to o vás. A o tom, s čím ste ochotní sa uspokojiť. Musíte jednoducho nájsť silu zabojovať za seba. Tentokrát nie za kamarátku, za mamu, za rodinu, za kohokoľvek… Tentokrát za seba.
…
Knihu Rozchod od našej autorky Nikoly R. Kocian nájdete v každom dobrom kníhkupectve a rovnako aj v našom eshope.
