Posledné dni, keď idem von, mávam veľmi zvláštny pocit. Hľadám ťa všade. Neviem prečo ani načo. Asi si chcem dokázať, ako som nad vecou. Či to dokázať tebe? A je to vlastne pravda?
Lebo boli momenty, kedy som ťa na sekundu uvidela. Moje srdce sa rozbúšilo a cítila som sa, ako keby som nemohla dýchať. Keď sa moje oči pozreli poriadne, zrazu si to nebol ty a ja som sa upokojila. Ale píšem tu, ako ti chcem dokázať, že v mojom živote nehráš žiadnu rolu. Snažila by som sa tváriť, že som v pohode. Verím si, že som dobrá herečka.
Dnešok som zahrala presne podľa mojich predstáv. Len… V mojich predstavách by si sa ty správal inak. Dnes sme sa stretli. Po dlhej dobe. Nespoznala by som ťa, prezradili ťa tvoje tetovania.
unsplash.com
Uzavrel si ma nadobro…
Neviem, čo som čakala, v čo som dúfala. Ty si moju knihu nikdy neotvoril. Dostal si ju do rúk, pozrel sa na obal a vrátil mi ju.
Vymazali sme sa, zabudli sme, vyhodili sme sa. Ľudia, ktorí sa poznajú od detstva, sa na ulici nespoznávajú, nezdravia, ignorujú. Kam sme sa to dopracovali? Takto budeme fungovať… Kedysi, pred celým týmto naším hlúpym príbehom, by sme sa pozdravili, spýtali sa jeden druhého, ako sa máme. Boli by sme „akože kamaráti“, lebo tak sme boli obaja vychovaní, to sa patrí, to sme my.
Zrazu sme zabudli na všetko, k čomu sme boli vedení…
A tak sme sa odignorovali. Úprimne, ja by som asi nemala odvahu sa ti prihovoriť, či sme za dobre, či nie, či sme vymazaní, či nie. Po tom všetkom, čo sa stalo, si už nemáme čo povedať. Všetky slová boli povedané, všetko je uzavreté, všetko je vrátené, naše všetko je ničím.
Myslím si, že sme boli blízko niečoho výnimočného, avšak obaja sme ešte hlúpi. A nemyslím si, že niekedy dospejeme. Neviem… Kedysi som bola tak pozitívny človek, ktorý veril v silu lásky, v silu sveta, v silu viery. Neviem, kam sa ten človek podel. Hľadám ho. Hľadám teba, lebo viem, že s tebou bol naposledy. Viem, že pravdepodobne tebe všetko zanechal a ja si to prosím naspäť.
unsplash.com
Chcem znova veriť ľuďom, chcem veriť v lásku, chcem veriť v budúcnosť…
Chcem teba. Tak ako kedysi. Chcem toho kamaráta. Chcem tú chémiu. Chcem… Ale záleží ešte na tom, čo ja chcem? Tento svet je tak sebecký. Ľudia v ňom ešte sebeckejší. A ja v ňom stojím a prosím, túžim, snívam, verím.
Keď vás prefacká neznámy človek, nebolí to. Keď vás prefacká kamarát a ešte vám všetko zoberie, zrazu strácate všetko a k tomu ešte aj seba. Priatelia by sebeckí nemali byť, nie voči svojim priateľom. Nie voči človeku, ktorý ho podporoval, ktorý ho mal rád, ktorý by mu pomohol. Lenže asi každý máme inú predstavu o tom, ako sa správame k priateľom…
Či skôr každý máme inú predstavu o tom, KTO je priateľ…
Netuším, čím som bola ja. Túžim sa obliecť, zobrať si slúchadlá a ísť von. Počúvať svoju obľúbenú skladbu. Spievať si po ulici, tancovať, preciťovať každú nôtu, každé slovo, a keď sa vrátim, nemyslieť na teba. Nepamätať si ťa, zabudnúť na teba ako ty dnes na mňa. Tváriť sa, ako keby sme boli cudzí.
Cudzí známi. Cudzí ľudia, ktorí sa poznajú odmala, ktorí spolu majú určitú minulosť a ktorí spolu majú aj určitú budúcnosť. Nemôžeme sa vymazať, lebo naše rodiny sú prepojené. Ale ty si odhodlaný a verím, že dokážeš nemožné. Ty vieš, že ja som ti vždy verila, že v tomto svete dokážeš nemožné. Ale takisto som aj verila tebe a aj tomu, že by si sa ku mne nikdy nezachoval tak, ako si sa zachoval. Takže moje slová strácajú význam. ako aj tie tvoje.
unsplash.com
Ja len potrebujem nájsť svoje staré ja…
Nie to naivné a hlúpe, to pozitívne, motivujúce, šťastné, to láskou prekypujúce. Môžeš mi, prosím, ukázať cestu? Neviem, prečo si myslím, že práve ty si ten, kto mi ju má ukázať. Zväčša ten, kto nám niečo zobral, nám to môže len vrátiť. Avšak ty nemáš záujem vracať mi moje veci, lebo ich už nemáš. Ja len dúfam. Chcem veriť, že boli pre teba dostatočne dôležité, aby si si ich niekde uchoval.
Život nám stále spája cesty. Odkedy som ťa videla, prešlo pár týždňov a zrazu sa objavuješ zase. Kráčame si oproti. Obaja rovnakí. Slúchadlá v ušiach, s pohľadom upriameným dopredu. Pozrela som sa na teba, ale to predsa nemôžeš byť ty. Čo by si tu robil… Ako by sme sa mohli stretnúť zase, keď predtým sme sa nevideli, ako nám roky ubiehali.
Nepozdravili sme sa, nepozreli sme sa na seba, a predsa prešli okolo seba…
Nebola som si istá, či si to ty alebo ťa len zase všade hľadám, no už teraz viem, že tentoraz som sa nezmýlila. A mrzí ma, bolí ma, ako sa k sebe po tom všetkom správame. Kto sme? Kto nie sme? Kam sa podeli tie všetky slová, kam? Kde sú naše bozky, naše objatia? Nikde. Vymazané. Ignorované. Neexistujú.
Nie som vôbec za tebou. Keď si mi šiel oproti, chcela som ťa len objať. Teraz, keď už viem, že si to bol ty, asi by som to urobila. Alebo mám len silné slová? Ako by si sa cítil, ak by som k tebe pribehla a objala ťa? Nedozvieme sa, lebo som to neurobila. Ty si ma asi ani nevidel alebo len nechcel vidieť. Sú dni, kedy sa cítim, že už je lepšie, a potom sú dni, kedy ťa cítim všetko a jediné, čo chcem, si ty.
Vždy, keď sa prenesiem cez ten smútok, tak sa stane niečo, čo mi ťa musí pripomenúť.
unsplash.com
Hudba, moment, ty…
A keď po tých momentoch túžim, tak žiaden nedostávam. Vieš, zaujímalo by ma, aká pesnička ti hrala v momente, keď sme sa stretli. To je otázka, ktorú by som ti dala. Lebo hudba nás vždy brala na miesta, o ktorých sme vedeli len ty a ja.
Možno sa tam raz vrátime a možno práve tam nájdem aj seba a moje úlomky, ktoré si si so sebou zobral. Prosím ťa, len mi povedz, že si ich nevyhodil.
Autor: Michaela
Coverphoto: Photo by Christian Gertenbach on Unsplash
