Začínal sa chladný november a ja som sedela v kresle premýšľajúc nad minulosťou i budúcnosťou. Vonku prevládal mráz, ktorý zdobil nejeden strom. Chlad nezdobil krajinu iba tam vonku, ale vládol i v mojom vnútri. Povedala som si, že o láske, objatiach i náklonnosti nechcem nič počuť. Jednoducho som to odstrihla zo života. Týmto mojím chladom a neprístupnosťou som sa cítila oveľa lepšie. Nik ma nemohol zraniť, no za múrmi môjho bytu som to bola stále ja, bez masky chladnej, bezcitnej i bez emócií. Zrazu mi pípla správa, v ktorej stálo: ,,Som pri dverách.“
Neváhala som a šla som otvoriť dvere. Uvidela som v nich teba. Moje vnútro sa začalo usmievať, ale výraz mojej tváre odzrkadľoval presný opak a v očiach som mala zmätok. Prehltla som tú veľkú guču v hrdle a pozvala som ťa dalej.
unsplash.com
Prvé minúty som sa cítila, akoby sme boli úplne cudzí ľudia…
Izbe sa niesla vôňa vanilky a potichu hrala hudba z rádia. Zrazu začala hrať naša pieseň z toho obdobia, kedy sme to boli my. Šťastní od ucha k uchu. Nevraveli sme nič, ale naše pohľady sa rozprávali o všetkom. V kútiku duše som zatúžila byť tou šťastnou, vždy vysmiatou a milovanou. Tak ako to bolo kedysi…
Zacnelo sa mi po tom všetkom, po tebe i po nás. A prebúdzať sa vedľa teba… Neuveriteľná predstava, z ktorej priam moje srdce tancovalo. Chytil si ma za ruku a ja som sa prebudila z reality. Šla som nám do kuchyne uvariť čaj z materinej dúšky. Počula som, ako prichádzaš ku mne. Tvoje ruky začali obopínať môj pás, na krku som cítila tvoj dych a po chvíli i tvoje pery.
Chcela som sa ponoriť do tvojho náručia, ale odolala som…
Zohrievali sme sa čajom a rozprávali sme sa ako kedysi. Ako keby sa medzi nami nič zlé nestalo. Okolo nás horeli sviečky. Obloha sa ešte väčšmi zatiahla a na parapetu začali padať malé kvapky, ktoré sa o pár minút premenili na hustý dážď. Užívala som si každý jeden nádych i výdych, ktorý sme spoločne zdieľali.
Popíjala som posledné dúšky čaju a miestami som bola zahľadená von oknom. Nemusel si sa ma pýtať žiadnu otázku, a to preto, lebo odpovede si sám poznal. Položil si šálku a ľahol si si mi do lona. Pozerala som do očí krajších ako ten najjasnejší oceán a popritom som ťa hladkala po tvári. Sledovala som, ako dýchaš. Boli sme v opojení ticha, no zároveň každá jedna kvapka, čo dopadala na parapetu, bola taká hlasná, ba priam výnimočná.
unsplash.com
Sadol si si oproti mne a moje ruky si si zobral do tvojich veľkých dlaní…
Pozreli sme sa na seba a venovali jeden druhému úprimný úsmev. Neváhal si ani sekundu a objal si ma. Boli sme to opäť my. V tvojom náručí som cítila domov, človeka, ktorého ľúbim, najlepšieho priateľa a možno i ochranné krídla otca. Vdychovala som do svojho vnútra vôňu z tvojho krku, zatiaľ čo ty si ma hladkal po chrbte.
Tvoje modré oči mi venovali hlboké pohľady. Po takej dlhej dobe som sa opäť do nich pozerala. Začal si mi venovať horúce bozky. Ako sa naše pery stretli, všetok ten chlad a nedostupnosť sa v mojom vnútri roztopili. V žilách mi začala prúdiť láska a moje srdce jasalo od radosti.
Ty si bol môj a ja som bola tvoja…
Z duší nás dvoch sa stala jedna. Následne sme ležali spolu v objatí a ja som počúvala tlkot tvojho srdca. Škrabkal si ma vo vlasoch a popritom sme sa pozerali na to, ako vonku lialo. Krásne, priam čisto. Ráno som sa zobudila po tvojom boku. Po našom spoločnom rozhovore si mi venoval posledný bozk zimy a odišiel si…
Neviem, či sa ešte niekedy stretneme, ale jedno viem, že už nikoho nebudem ľúbiť tak ako teba.
Autor: Laura
Coverphoto: Photo by Cassie Lopez on Unsplash
