Keď padá hviezda, vraj si máme niečo priať. Dnes v noci som jednu videla, lenže som svoje prianie nestihla vysloviť. A tak premýšľam, čo by som si priala? Všetky moje túžby a priania zmizli spolu s tebou. Ani len netuším, čo by som si mala želať.
Moja viera v plnenie snov odišla, keď som v kútiku duše prosila, aby sa všetko vrátilo tam, kde bolo. Aj keď som vedela, že my dvaja už nikdy nebudeme tam, kde kedysi.
Zrazu sa mi vynárajú spomienky s tebou. Zrazu vidím ten moment. Kedy stojíš predo mnou a ja nerozumiem, čo tu robíš.
unsplash.com
Zrazu ho cítim a prežívam, ako keby sa znova odohrával…
Vieš, ten najkrajší a zároveň najhorší moment. Najhorší, lebo po ňom sa to pokazilo. Po tom momente som ťa už chcela stále objímať a bozkávať. Hlúpo-krásny moment. Ahh. Naozaj som sa cez teba už preniesla. Len dnes mám taký pocit… Ako keby som ťa cítila. Stojíš tam, aj keď tam v skutočnosti nie si. Aj keď tam už nikdy nebudeš.
Tak moc túžim vidieť ťa znova stáť tam, čakať, a cítiť to objatie, do ktorého si ma chytil, keď som prišla. Túžim cítiť ten bozk, do ktorého som sa ponorila, keď si chytil do svojich rúk moju hlavu, pozrel sa na mňa, ako keby som bola jediná, a pobozkal ma.
Vracajú sa mi naše momenty…
Vracajú sa mi tie spomienky. Vraciaš sa mi. Počujem tlkot tvojho srdca, cítim tvoju vôňu, cítim tvoje dotyky, bozky, objatia. Zrazu na tých pár sekúnd sa cítim, ako keby si nikdy neodišiel. Pozerám sa na teba. Usmievam sa. Boli to krásne momenty. Krásne spomienky. Boli…
Dnes už sa tie spomienky vytrácajú, blednú, strácajú sa. Príde deň, kedy si to už nebudem vedieť prehrať, lebo ten moment stratím nadobro. Tak spomienky fungujú. Rada by som nestratila aj teba ako tie spomienky. Rada by som. Avšak to jedine si tu po sebe zanechal.
unsplash.com
Prišlo to…
Asi by som mala napísať konečne. Avšak aj keď som chcela, aby to prišlo, keď sa tak stalo, necítim nič.
Nie, neozval sa.
Nie, neobjavil sa.
Nie, nič sa nezmenilo – u neho.
Nie…
Odišiel. Nadobro. A ja by som sa mala tešiť… Len mám taký zvláštny pocit.
Nemusím písať o tom, ako som ťa všade hľadala, a vesmír mi v tom pomáhal, aby som ťa aj našla. Naozaj som si myslela, že je to osud. Naozaj verila som, že sme si súdení a jednoducho nemáme na seba zabudnúť. Omyl.
Každé ráno som cítila, že na mňa myslíš…
Ja som tomu naozaj verila. Lebo som to citila. Tie slová, ktoré sme si povedali… Boli len slovami. Nič viac. Nič menej. Žiadnu lásku za tým nehľadaj. Hľadala som ju tam ja.
Všetky pesničky pasovali do tohto príbehu. Do toho nášho, ale to len preto, lebo som veľmi počúvala a hľadala. Úplne si sa vytratil. Ešte si spomínam na pár tvojich slov. Hovoril si presne to, čo som chcela počuť. Nehovoril si pravdu. A ja som si tvoje slová privlastnila. Uverila im.
Áno, poznáme sa večnosť, ale to nič neznamená.
Áno, neublížil by si mi, avšak predsa sa to stalo.
Áno, máš ma rád, ale nemáš.
unsplash.com
Všetky tie slová, čo si hovoril, ti len hrali do tej hry…
Všetky slová sa hodili, všetky tie slová som chcela počuť. Mrzí ma to, tak moc, tak úprimne, tak veľmi. Sklamal ma si ma. Zničil si ma. Zobral si mi všetko. Odišiel si. Nič si tu nenechal. A zrazu si sa úplne vytratil. Bolí ma to.
Vytrácajú sa aj tie najkrajšie spomienky.
Vytrácajú sa aj tie najsladšie slová.
Vytrácajú sa aj tie najpevnejšie objatia.
Vytrácaš sa ty…
A mne ostal len tento moment. Posledný. Kedy ťa musím nechať odísť. Nadobro.
Už sa nezmenia naše vety, už sa nezmeníme my, už sa nezmení to, či sa poznáme, či nie. Nezmeníme minulosť. V nej zostaneš. Kráčaš do budúcnosti, avšak do tvojej, v ktorej ma nemáš, v ktorej ma nechceš a nepotrebuješ.
A ja tu dýcham a každým nádychom čakám v nejakú zmenu, znamenie, nádej či vieru… Čakám na teba. Lebo som sa upla na lásku. Lebo každým nádychom sa cítim, ako keby som ľúbila viac a viac, akoby sa mi nádej vracala aj sa strácala. Láska k tebe ma pohlcuje.
unsplash.com
Nie, musím s týmto prestať. Musím sa prebrať…
Tak moc som chcela vedieť, kde je pravda. Či tento jeden moment, ktorého sa tak držím, bol len výplodom mojej fantázie. Ja som v ten večer toľko lásky cítila. Z teba, zo seba, z nás.
Ja tomu stále verím, že medzi nami bola láska. Tá pravá. Chcem tomu veriť. Nechcem počuť pravdu. Nechcem. Prečo?
To, čo sme mali my, bolo to najkrajšie a najsilnejšie, čo sa mi v živote doposiaľ udialo. Bolo to pravé. A ja o to nechcem prísť. Nechcem prísť o tie emócie, o tú lásku. Nechcem počuť, že to bola len hra.
Nechcem počuť, že ťa zaujímalo len moje telo.
Nechcem počuť, že toto všetko je len moja ilúzia.
Nechcem počuť, že si klamem.
Nechcem počuť, že medzi nami nikdy žiadna láska nebola.
Nechcem počuť…
Nedržím sa žiadnych nádejí, žiadnej viery, že spolu budeme…
Držím sa krásnych spomienok, do ktorých som sa zamilovala tak ako do teba. Držím sa tých krásnych slov, ktoré boli povedané, a nezáleží mi za akých okolností boli vlastne vyslovené. Držím sa našich objatí a bozkov. Držím sa lásky, ktorú som z nás cítila. Tieto spomienky, ty si zo mňa urobil človeka, ktorým som dnes. S chybami, so zlomeným srdcom, s troškou naivity, avšak s láskou.
Nepotrebujem sa posunúť, lebo už dávno som vykročila. Nepotrebujem sa liečiť, lebo som už vyliečená. Potrebujem lásku, potrebujem naše spomienky, naše momenty, ktoré mi dokazujú, že tá pravá láska existuje.
unsplash.com
Naozaj verím, naozaj cítim, že to bola aj je pravá láska. Ty a ja…
Len nie vždy to vyjde. Tvoje ego, tvoje sny, tvoje túžby, tvoje ciele ti nedovolia, aby som v tvojom živote bola. Tvoja láska ma nepustí.
Moje riešenia, moje sny a túžby, moje priority mi nedovolia, aby si z môjho života odišiel. Moja láska je priveľká.
Nechcem počuť, že sa mýlim. Lebo tá možnosť tam je. Nerozbime tú lásku. Nerozbime ju, ako sme rozbili nás. Láska by sa rozbíjať nemala. Láska je tu, aby sa v ňu verilo, aby sa ľúbila, aby mala nádeje, aby bola celok.
Spolu sme boli celok. Taký iný celok, ale predsa sme ním boli. Dnes sme polovice. Ty na jeden strane mesta, ja na druhej strane, tak ďaleko, a pritom tak blízko.
Čo všetko sme ochotní urobiť či povedať pre jeden moment?
Nechcem veriť a ani neverím, že ty si taký človek. Aj keď si mi zlomil srdce, aj keď už v mojom živote nie si, stále verím, že si dobrý človek. Viem to, cítim to. Ale to nemení nič na tom, ako si sa zachoval, ako som sa zachovala ja. To, akí sme ľudia, nezmení to, ako sme si ublížili. Nezmení to, čo sme urobili, či to, čo sme neurobili.
Niektoré situácie musíme zažiť, reagovať chybne, aby sme sa z nich poučili, aby sme neskôr vedeli reagovať lepšie. To čo sa stalo medzi nami, chyba nebola, ako sme potom na to reagovali, to chybou bolo. Aspoň ja to tak vnímam teraz, s odstupom času. Ako to vnímaš ty?
unsplash.com
Pamätám si, ako si mi povedal, že to ľutuješ…
Keď si spomeniem, ako si mi to povedal, trhá mi to srdce. Nechcela som byť niekto, s kým máš spomienky, ktoré ľutuješ. Nezmením to. Nezmením ťa. Ani nechcem. Snáď len si to povedal v zápale sklamania. A keď si vychladol, vnímaš to inak. Snáď.
Akákoľvek je pravda, nedozviem sa ju. A ani nechcem. Budem sa držať toho jediného, čo mi po tebe zostalo, a to je láska. Prvýkrát netúžim nič riešiť, prvýkrát túžim len po tvojom objatí, neriešiť nič, čo sa stalo alebo čo sa stane. Splynúť v tvojom objatí v tom jednom momente, ľúbiť a nakoniec sa prebrať.
Lebo tieto slová sú len prosté sny a túžby, nie realita. Tak mi dovoľ snívať, dovoľ mi nič neriešiť a hlavne, prosím, dovoľ mi ľúbiť ťa, až kým sa z tej lásky nakoniec neprebudím.
Autor: Michaela
Coverphoto: Photo by Remy_Loz on Unsplash
