Lenka je mladá úspešná žena, ktorá sa môže pochváliť napríklad aj tým, že nikdy pre nikoho nepracovala. Už v čase svojho štúdia totiž začínala makať na vlastných projektoch a podarilo sa jej udržať sa na trhu práce bez toho, aby jej akýkoľvek zamestnávateľ poskytoval istotu. Zatiaľ čo jej rovesníci bývali na internáte a svoj voľný čas venovali divokej zábave, ona si dokázala platiť vlastný podnájom a stala sa úplne samostatnou. Dnes má pod sebou dve úspešné firmy, ktoré zamestnávajú takmer dve desiatky ľudí. A ona? Bola by na seba hrdá, ak… Ak by kompletne nevyhorela.
O syndróme vyhorenia ste už pravdepodobne počuli. Dnes je to pomerne často opakovaný pojem nielen v médiách, ale aj na sociálnych sieťach. No pripisujeme tomuto syndrómu váhu a venujeme mu pozornosť, akú si zaslúži? Je hrozbou, ktorá na nás číha a striehne na svoj čas? Ako sa syndróm vyhorenia vlastne prejavuje a koho sa môže týkať? To sme sa rozhodli spýtať sa našej čitateľky Lenky, ktorú sme spoznali vďaka tomu, že pravidelne prispieva textami na náš blog.
…
unsplash.com
♥ Lenka, myslíš si, že sa v tvojej skúsenosti nájde veľa mladých ľudí?
Áno aj nie. Vysvetlím… Keď som bola v období, kedy som premýšľala, čo sa so mnou deje, tak ako množstvo iných ľudí, chcela som nájsť všetky odpovede na internete. Google ma síce k syndrómu vyhorenia nasmeroval, no nie všetky príznaky, ktoré som našla, na mňa sedeli. Niektoré som nepociťovala vôbec, iné by som pomenovala trochu inak a množstvo ďalších symptómov mi tam zasa chýbalo.
Z toho dôvodu som váhala, či sa ma syndróm vyhorenia týka alebo nie. Dnes som však už o niečo múdrejšia a viem, že tento stav sa u každého prejavuje trochu inak a zatiaľ čo jeden človek spadá do presných „tabuľkových“ príznakov, iný sa s nimi takmer vôbec nemusí stotožniť. A keďže ja som tá, u koho sa vyhorenie prejavovalo trochu netypicky, môže moja skúsenosť niekoho zmiasť. No zároveň však zasa tým, ktorí sa sami nenachádzajú v opisu štádií syndrómu vyhorenia, môžem pomôcť, aby svoj stav konečne pomenovali a začali niečo robiť. Takže odpovedám áno aj nie…
Tesne predtým, ako som totálne vyhorela, som sa po dvoch hodinách spánku budila s výčitkou, že namiesto spania som už mohla byť produktívna.
unsplash.com
♥ Aký životný štýl ťa k vyhoreniu priviedol?
Pre mňa hektický a plný stresu, no niekto nezainteresovaný by ho zas pomenoval ako pokojný, monotónny a stereotypný. Pravdepodobne môžem korene vyhorenia hľadať v časoch dávno predtým, ako som pocítila, že som v problémoch. Keď sa mi začalo o niečo viac dariť, nevedela som ustriehnuť mieru, koľko práce je už dosť a kedy by som si už mala najať posilu. Som ten typ človeka, ktorý druhým príliš neverí a všetko si musí urobiť sám. Zjavne táto moja vlastnosť ma priviedla k vyhoreniu.
No aby som to skrátila, boli dni, kedy som v zápale a pod obrovským tlakom pracovala aj 20 hodín. Ak si niekto myslí, že sa to nedá, verte mi, dá… A v prípade, že pracujete sami pre seba, vôbec nie je ťažké do toho kolobehu spadnúť. Tesne predtým, ako som vyhorela, som sa po dvoch hodinách spánku budila s výčitkou, že namiesto spania som už mohla mnoho vecí urobiť. Prestala som chodiť do kancelárie, schválne som pracovala z domu, pretože čas, ktorý by som strávila na cestách, sa mi javil ako premárnený. Bola som v akomsi tranze, videla som len prácu. Neexistovalo nič iné – priatelia, oddych ani psychohygiena.
unsplash.com
♥ V akej oblasti pracuješ?
Založila som si menšiu agentúru, ktorá cieli na klientov v online prostredí. Keďže je ich na Slovensku mnoho a ja som vyštudovala prekladateľstvo, rozhodla som sa zamieriť na anglický a španielsky trh. Dnes mám kolegov po celom svete, s ktorými sa stretávame raz za rok, no každý deň sa vidíme na obrazovke počítača. U nás by sme dostali pomenovanie marketingová agentúra.
♥ Ako dlho si vydržala v takomto pracovnom zápale?
Už počas vysokej školy som pracovala viac, ako by sa malo, a „stanovený“ limit ôsmich hodín som prekračovala už vtedy. Ocitla som sa ako študentka v cudzom meste, kde som okrem spolužiakov nikoho nepoznala a medzi nich sa mi nepodarilo veľmi zapadnúť. Mali iné priority ako ja a navyše, mne štúdium nikto neplatil.
Do hlavného mesta som šla s tým, že si musím okamžite nájsť brigádu, aby som mala kde bývať a čo jesť. Takže zatiaľ čo moji vrstevníci vyhľadávali žúry, ja som si cez internet našla prvé zákazky. Štúdium som mala v prvom ročníku rozťahané po celom týždni, dve hodiny boli aj v sobotu, takže klasická brigáda niekde v Mekáči alebo za barom neprichádzala do úvahy. Musela som sa zariadiť inak.
Avšak v tom najväčšom pracovnom drive, kedy som dokázala ťahať aj 20hodinové šichty, som vydržala asi dva roky.
Nemohla som vôbec spať a často som v noci premýšľala nad tým, či by nebolo najlepšie, ak by som vôbec nebola. Zvonku môj život musel vyzerať dokonalo, no ja som bola vo vnútri úplne „mŕtva“.
unsplash.com
♥ Vieš opísať príznaky, na základe ktorých si prišla na to, že si vyhorela?
Najprv to bol dlhodobý plynulý proces, počas ktorého som cítila, že už nevládzem tak, ako som bola dovtedy zvyknutá. Nálada mi klesla o milión stupňov a ja, od narodenia obrovský flegmatik, som sa veľmi rýchlo vytočila. Na tieto stavy si pamätám a dodnes mi je záhadou, kde sa vo mne bralo toľko hnevu. Stačil aj ten najmenší impulz a nastal u mňa totálny výbuch. Bola som podráždená, všetko ma rozhodilo, aj logický argument, ktorý by som inokedy vnímala ako podnet na zamyslenie, som považovala za agresívny útok na moju osobu, za znevažovanie mojich kvalít.
Táto zmena nálady bola jedným z prvých príznakov. Nespoznávala som sa ja, nespoznávali ma ani tí, čo so mnou pracovali. Neraz som od nervov rozbila pohár, ktorý som práve mala poruke. A keď hnev zmizol, začala som sa zamýšľať, prečo som zrazu taká impulzívna, no na nič som nevedela prísť. Navonok vyzeralo všetko po starom.
Potom som začínala mať problémy s pamäťou. Dokázala som zabudnúť aj na tie najpodstatnejšie veci, čo ma dvakrát takmer úplne zruinovalo. Nikdy sa mi nič podobné nestalo, v mojej hlave by ste predtým našli aj také informácie a pamäťové stopy, ktoré by si tam uložil len málokto. Diár som nikdy nepotrebovala, značiť si niečo, čo ma čaká, mi prišlo ako úplná zbytočnosť. No postupne som sa dostávala do štádia, kedy som bez toho nevedela fungovať, musela som si zapisovať úplne všetko. Čo nebolo na papieri, na to by som si už nikdy nespomenula. Vedela som zabudnúť aj na to, čo som pred pár minútami niekomu sľúbila.
Neskôr som začínala pociťovať totálnu vyprahnutosť a neviem, či použijem správny pojem, ale aj akési vnútorné izolovanie sa od vonkajšieho sveta. Nič mi nerobilo radosť, čas utekal šialene rýchlo, pri rozhovoroch s inými ľuďmi sa mi zdalo, že tieto zážitky mnou len prechádzajú, ale nič vo mne nezanechajú. Bola som prázdna – ako v duši, tak aj v mysli. Bez nápadov, bez akejkoľvek emócie, z práce, ktorú som dovtedy milovala a nabíjala ma energiou, sa stalo trápenie. Absolútne nič mi nešlo od ruky.
Ako predposledné štádium by som označila depresie. Trvalo dlho, kým som ich „našla“ a pomenovala. Prestala som sa o seba starať, boli dni, kedy som robila z postele, okolo mňa bol neskutočný bordel, na hlave som mala mastné hniezdo, pleť bola v katastrofálnom stave. Zanedbávala som seba aj priestor, kde som bývala, a bolo mi to akosi jedno.
Trápil ma iracionálny strach z budúcnosti, nemala som chuť s nikým sa baviť, iba som sa apaticky pozerala na zvoniaci telefón a nechala ho, nech si vyhráva ďalej. Nemohla som vôbec spať a často som v noci premýšľala nad tým, či by nebolo najlepšie, ak by som vôbec nebola. Zvonku môj život musel vyzerať úplne dokonalo – mladá žena, ktorej sa darí, je obľúbená, netrápi ju žiadna choroba, neutápa sa v komplikovaných vzťahoch. No ja som sa bez akejkoľvek zjavnej príčiny len trápila a vo vnútri som bola úplne „mŕtva.“
A nakoniec som začínala mať chronické bolesti hlavy, na ktoré nezaberali žiadne lieky, ani tie najsilnejšie, ktoré mi predpísal lekár. Tŕpli mi končatiny, cítila som bolesť v hrudníku, nevedela som sa nadýchnuť, trpela som závratmi, chvíľami som aj zle artikulovala. Párkrát som bola na pohotovosti s podozrením na infarkt, ale vyšetrenia nič nepreukázali. A v tom čase som začala pátrať po príčine. Keď som si priznala, že som vyhorela, odľahlo mi. Zistiť, že nie som vážne chorá, že nestrácam pamäť len tak bez príčiny, bola obrovská úľava.
unsplash.com
♥ Ako by si teda v skratke zhrnula pocity a vnútorné rozpoloženie vyhoreného človeka?
Dá sa to prirovnať k autu, ktorému došiel benzín, alebo k zápalke, ktorá jednoducho vyhorela do úplného konca. Svetlá zhasli, motor už nejde naštartovať, teplo sa prestalo vyžarovať do okolia… Všetko to, čo predtým šlo automaticky a bez našej pozornosti, už nejde. Až vtedy si vyhorený človek uvedomí, koľko energie vkladal do bežných vecí. Smutné je, že na to príde, keď je už neskoro a v motore má namiesto paliva len vzduch, čo si žiada poriadne náročnú a nákladnú opravu.
Dnes zamestnávam 18 ľudí, pričom objem práce sa od čias, kedy som bola na všetko sama, vôbec nezvýšil.
♥ Ako si sa z tohto stavu dostala?
Možno čakáte neuveriteľný príbeh, v ktorom som ako hlavná hrdinka rozdala svoj majetok a šla som cestovať po svete, ale nič také sa nekonalo. Odložiť firmu bokom som nemohla, pretože konkurencia je v tejto oblasti taká veľká, že by som ju viac nikdy zo spánku neprebudila. Tak som len stopla niektoré zákazky a začala som si hľadať kolegov. Keď sa ku mne postupne začlenili, nechceli mi veriť, že som to všetko predtým vykonávala sama. Dnes zamestnávam 18 ľudí, pričom objem práce sa od čias, kedy som bola samostatnou jednotkou, vôbec nezvýšil.
Takisto som si nastavila režim, učila som sa pravidelne spať a jesť, naordinovala som si seriálové víkendy, po rokoch som prekvapila kamáratov tým, že som s nimi šla na chatu. Jednoducho som nechala prácu tam, kde patrí, kdesi na pozadí mojej mysle, a prestala som ju vnímať ako nosný pilier môjho života.
A keďže som si všimla, že sú vám „úlomkárkam“ zvieratá veľmi blízke, takisto musím spomenúť aj ďalšiu časť mojej „liečby“, ktorou vás určite poteším. Vzala som si psíka z útulku, aby som mala dôvod nechať prácu tak a párkrát za deň vybehnúť von. Nič lepšie som nemohla urobiť, ten pes je klbko energie, ktoré ak by som nepovláčila po všetkých okolitých lesoch, zdemoloval by mi celý byt. Takže či som chcela, či nie, musela som prácu odložiť. Veľmi mi pomohol dať sa dokopy.
Najprv som mala výčitky, že nepracujem a iba sa „flákam“. No v skutočnosti som práve vtedy začínala žiť ako iní ľudia.
unsplash.com
♥ Koľko tento proces trval? Šlo to ľahko?
Ľahké to nebolo, hlavne na začiatku. Zistila som totiž, že som na práci závislá. Pravdepodobne mi robota musela v mozgu naštartovávať také receptory, ktoré pri iných činnostiach spia, a táto zmena vo mne vyvolávala stavy porovnateľné k absťákom. Skutočne som spočiatku mala pocit, že si prechádzam odvykacou kúrou a prirovnala by som sa k alkoholikovi, ktorý sa zatne, že si viac nedá ani pohárik, no telo sa ho snaží zlomiť.
Chcelo to veľa sebazaprenia a trvalo to asi 8 mesiacov, kým som nemala výčitky, že sa „flákam“ a nepracujem. V skutočnosti som začínala žiť tak ako iní ľudia, a teda konečne správnym spôsobom.
Som presvedčená, že ja som bola na práci závislá, takže som sa neliečila len z vyhorenia, ale aj z ťažkej závislosti.
♥ Nikdy si sa nesnažila vyhľadať odbornú pomoc?
Ak by som videla, že sa znovu vraciam do svojho „normálu“ a práca mi zas prerastá cez hlavu, asi by som nemala inú možnosť. Ale ja som bola celý život taká – ja sama, ja sama. (smiech) Keď sa obzriem späť, priznávam, že som riskovala, keď som sa snažila dostať sa z toho svojpomocne. Bola som už naozaj vo veľmi zlom stave.
Pravdepodobne by som bola oukej omnoho skôr, ak by som sa o tom aspoň sem-tam porozprávala s nejakým psychoterapeutom. Aj obyčajný rozhovor vie človeka zmotivovať a zrazu sa na to, čo sa v ňom odohráva, necíti tak sám. A som si istá, že by som od neho odchádzala s tým, že som „oficiálna workoholička.“ Aj toto je pojem, ktorý sa mylne používa na opísanie iných typov osobností. Som presvedčená, že ja som bola na práci závislá, takže som sa neliečila len z vyhorenia, ale aj z ťažkej závislosti.
Na syndróme vyhorenia je zradná aj samotná liečba. Musíte si ju „dopriať“, no zároveň si ju nemôžete dovoliť.
unsplash.com
♥ Čo je na syndróme vyhorenia to najzradnejšie?
Tých nástrah tam je viac. Už len samotná diagnostika je zradná, pretože vyhorenie je súborom mnohých príznakov, ktoré samy osebe mnohokrát svedčia o úplne inom probléme. Nie je raritou, že prejdú aj roky, kým si človek uvedomí, že trpí syndrómom vyhorenia. Moja známa sa dlhodobo neúspešne liečila z depresií, ktoré boli jej jediným príznakom vyhorenia. Keďže niektorí lekári nepátrajú po príčine ochorení, súkala do seba lieky, ktoré zaberali len na krátku chvíľu alebo neúčinkovali vôbec. Ak sa by sa na vyhorenie prišlo skôr a začalo by sa to riešiť, nestrávila by roky života psychiatrických ambulanciách.
Veľmi nebezpečné je však i to, že keď sa včas nepodchytí, môže sa to skončiť tragicky. Ako som už spomínala, veľmi rýchlo sa k vyhoreniu pridružia aj depresie, a to už nie je taká sranda. Všetci vieme, že neliečená depresia je utrpenie, z ktorého človek hľadá únik a je ochotný pre vidinu pokoja na duši zaplatiť tú najvyššiu cenu. Ak niekto vyhorí, z práce, ktorá bola pre neho všetkým, sa stáva jeho najväčší nepriateľ, ktorý mu praje smrť.
A rovnako závažná je aj skutočnosť, že ak vyhoríte, zo dňa na deň sa prepadnete do existenčných problémov. Osobne síce nepoznám nikoho, komu by sa zruinoval celý život, ale z rozprávania iných som sa dozvedela o ľuďoch, ktorým to, že vyhoreli, totálne položilo ich biznis. Nie je to nič príjemné a nedá sa to vziať späť ani napraviť, keď sa z vyhorenia dostanete.
Navyše, ak vyhorí napríklad otec rodiny, nemôže si dovoliť odísť z práce, cestovať rok po svete a reštartovať si hlavu. Musí v tej práci zostať, pretože deti kvôli jeho vyhoreniu neprestanú jesť a úvery sa v banke nestratia. Ocitá sa v kolotoči života, do ktorého sa musí nútiť a ktorý ho vnútorne ničí. Keď sa v ňom pod týmto tlakom zlomia aj posledné kúsky, ktoré ho ešte ako-tak držali pokope, v očiach celej rodiny je tým článkom, ktorý proste zlyhal. Nik jeho stav tolerovať nebude, spoločnosť a aj naši najbližší ešte nie sú pripravení akceptovať duševné problémy. Na tomto syndróme je teda zradná aj samotná liečba. Musíte si ju „dopriať“, no zároveň si ju nemôžete dovoliť.
Ak na mužovi stojí finančná otázka celej domácnosti, znamená to, že by si mal o to viac vážiť sám seba, nie že sa má zničiť.
♥ Povedzme teda, že vyhorí hlava rodiny, ktorá do domácnosti prináša jediný príjem… Čo sa dá v takom prípade robiť?
A nebolo by lepšie tomu radšej predísť ako riešiť následky? (smiech) Ak na mužovi stojí finančná otázka celej domácnosti, znamená to, že by si mal o to viac vážiť sám seba, nie že sa má zničiť. Nikdy nikoho neurobíme šťastným, ak my sami nie sme šťastní a spokojní.
Takýto človek by mal na seba dávať pozor s rovnakým dôrazom ako na svoju rodinu, pretože jej blaho závisí od jeho šťastia, energie a sily. To len my ľudia si uvedomíme svoju hodnotu, až keď začína upadať. Možno deti nebudú mať značkové topánky a oblečú si sveter zo secondhandu. No verte mi, že budú omnoho šťastnejšie, ak budú mať otca, ktorý ešte dokáže cítiť lásku a šťastie.
Z bežnej únavy sa človek vyspí. No jeden víkend vo wellnesse syndróm vyhorenia nevyrieši.
unsplash.com
♥ Ako človek zistí, či je len unavený, zacyklený v únavnom stereotype alebo skutočne vyhorel?
Tých hraníc tam je dosť, no aj napriek tomu je ťažké to rozpoznať. Nepomáha tomu ani fakt, že dnes je fráza „som vyhorený“ veľmi často používaná a dalo by sa povedať, že ju trochu zneužívajú aj ľudia, ktorí syndrómom vyhorenia netrpia, len sa v práci začínajú nudiť a prestáva ich baviť to, čo robia. Je to podobné ako s vetou „Mám depku,“ pritom ten človek v skutočnosti depresiou netrpí, len chce dať najavo, že akosi nie je vo svojej koži a nemá na nič náladu.
Syndróm vyhorenia sa vyznačuje tým, že pociťujete obrovskú nechuť hraničiacu s bytostným zúfalstvom robiť to, čo vás predtým bavilo. Zrazu nestíhate termíny, čoraz častejšie hľadáte výhovorky, prečo ešte práca nie je hotová, pred ostatnými sa tvárite, že makáte, a stávate sa majstrom v prokrastinovaní, ktoré veľmi dobre maskujete.
No na druhej strane sa k tomu pridruží veľmi zvláštny jav – nedokážete vypnúť. Neustále myslíte na prácu, hoci viete, že nie ste schopní nič poriadne urobiť. To, čo predtým šlo takmer samo a automaticky, dnes nejde vôbec. Pri myšlienke na oddych alebo na dlhšiu dovolenku máte priam panické stavy, presviedčate sa, že si niečo také nemôžete dovoliť, no zároveň po tom bytostne túžite. A ak sa predsa len k dovolenke dokopete, nie ste schopní si tento čas užiť, pretože sa vám zdá, že sa opäť len flákate a v práci by ste boli osožnejší. Takže si neviete zresetovať hlavu, aj keď cítite, že je to viac ako potrebné.
Z bežnej únavy sa človek „vyspí,“ popremýšľa, či je toto ten život, aký vždy chcel. No dostať sa z vyhorenia, to už nie je také ľahké. Jeden víkend vo wellnesse to nevyrieši. Ide o mimoriadne dlhý proces, ktorý môže trvať aj niekoľko rokov.
Vyhorieť môžu všetci tí, ktorí neodhadnú mieru, zasvätia svoj život istej oblasti a zabudnú na vlastné potreby.
unsplash.com
♥ Koho sa syndróm vyhorenia týka?
Vyhorenie nie je len „výsada“ vrcholových manažérov. Môže sa s tým stretnúť každý pracujúci človek, dokonca aj študent náročného oboru, prípadne dobrovoľník v nejakej organizácii alebo napríklad aj ten, kto sa dlhodobo stará o chorého človeka. Výnimkou nie sú ani matky na materskej. Stereotypné povinnosti, zodpovednosť za niekoho, kto si nonstop pýta pozornosť, minimum času na seba… Ak pri sebe nemajú partnera, ktorý by im pomohol, vyhorenie je na dosah. Jednoducho vyhorieť môžu všetci tí, ktorí neodhadnú mieru, zasvätia svoj život istej oblasti a zabudnú na vlastné potreby.
Veľmi často som na internete čítala, že vyhoria najmä ľudia, ktorí pracujú s ľuďmi. Má to niečo do seba… Každá práca je náročná, no ak denne musíte splniť milión cudzích požiadaviek, prípadne vyriešiť stovky cudzích problémov, náročnosť práce sa zvyšuje.
Sami sebe sa chtiac-nechtiac pod vplyvom dnešnej doby stávame despotickým šéfom.
♥ Je dnes vyhorenie podľa teba častým javom?
Je určite častejší ako kedysi. V minulosti sa na človeka nekládli také požiadavky, ľudia boli naučení oddychovať, viac sa spolu rozprávali, neboli uväznení vo svojich bytoch a životný štýl ich nútil vyhľadávať rozptýlenie aj mimo domu. Buď sa zavŕtali vo svojej záhradke, pracovali na domoch, šli pomôcť susedovi. Či chceli, alebo nie, istý reštart mysle tam predsa len bol. Odrobili si svoju povinnú zmenu a žili si svoj život, ktorý dôsledkom pracovných povinností nebol takmer vôbec ohrozený.
Dnes sa s prácou viac zžívame. Už nám nestačí priemerný plat, svet nám ponúka veľa možností, chceme svoju prácu milovať a obetovať jej kus zo seba, veď takto nám to dnešná doba diktuje. Zisťujeme, že vzťahy možno odložiť aj na neskôr, pozeráme sa len na to, čo ešte nemáme, z diaľky pozorujeme ľudí, ktorí to už majú, a chceme sa im vyrovnať. To všetko nás núti niekam sa hnať bez toho, aby sme stihli žiť. Je len otázkou času, kedy telo i myseľ začnú protestovať.
A navyše sú mnohé pracovné pozície často kumulované – to, čo predtým vo firmách robili aj traja ľudia, dnes musí zvládať jeden. Všetko sa posúva dopredu, neustále sa musíme niečo nové učiť, aby sme s dobou udržali krok, a to vytvára na jedinca príšerný tlak. Neraz som na internete videla, že podobné kreatívne firmy, akú mám aj ja, hľadajú človeka, ktorý vie písať, pracovať s grafickými programami a zároveň je aj profi „ajťák.“ Také niečo je nemysliteľné. Niet divu, že dnes mladí ľudia vyhoria ako fakle. Sami sebe sa chtiac-nechtiac pod vplyvom dnešnej doby stávame despotickým šéfom.
Akonáhle som si sadla k počítaču s cieľom pracovať, bolo mi fyzicky zle.
unsplash.com
♥ Na začiatku si spomínala „ukážkové“ príznaky vyhorenia, ktoré sa ťa však netýkali. O aké symptómy išlo?
Nechuť pustiť sa do práce. S tým som sa nikdy nestotožnila. Ja som skôr cítila obrovskú túžbu vedieť opäť pracovať tak pilne ako predtým. Všade som čítala, že vyhorený človek chytí k svojej práci akúsi averziu a nevie sa do nej dokopať, no mňa skôr deptalo to, že už nie som tak výkonná. Tento symptóm ma spočiatku miatol a odďaľoval moment, kedy som si priznala, že som vyhorená.
I keď teraz som si uvedomila, že akási skrytá nechuť tam predsa len bola. Akonáhle som si sadla k počítaču, bolo mi fyzicky zle. Bolela ma hlava, mala som nutkanie na vracanie, stuhla mi krčná chrbtica, myslela som si, že omdliem. Skutočne to bola chvíľka, stačilo otvoriť laptop a moje telo sa búrilo. Takže som si tento symptóm len nevedela u seba nájsť a prispôsobiť ho na svoj obraz.
Vedieť očistiť svoju myseľ od nánosov stresu, to je v dnešnej dobe základ, bez ktorého sa nepohneme.
♥ Čo si predstavuješ pod pojmom psychohygiena? Je dôležitá pre kohokoľvek?
Psychohygiena je čas, kedy sme ochotní počúvať to, čo chceme my, nie to, čo od nás vyžadujú iní. Je viac ako dôležitá a môj pohľad na ňu sa rokmi veľmi zmenil. Mala som obdobia, kedy som sa na ľudí, ktorí na internete zdieľali fotky z túr, výletov alebo dovoleniek, pozerala s dešpektom. Priam som nimi opovrhovala a keď sa mi niektorý z nich posťažoval na chabú finančnú situáciu, pomyslela som si, že nemá právo vyplakávať, pretože nič nerobí a často sa fláka.
Dnes sa k tomu staviam inak. Prácu vnímam ako niečo, čo mi zarába peniaze, a vďaka tomu môžem žiť krajší život. Už to pre mňa nie je oblasť života, ktorá je najkrajšia. A to je obrovský rozdiel.
Vedieť očistiť svoju myseľ od nánosov stresu, to je v dnešnej dobe základ, bez ktorého sa nepohneme. Ak to podceníme, koledujeme si o kolaps celého systému. Veď aj do auta treba tankovať palivo, inak nás nechá na diaľnici a je mu jedno, aké problémy nám tým spôsobí.
Sme možno sebavedomejší a navonok sebeckejší, no týmto sebectvom sledujeme cudzie záujmy, nie tie, ktoré sú naozaj naše.
unsplash.com
♥ Máš pocit, že dnes ľudia zabúdajú na seba viac ako kedysi?
Pravdaže. Síce nám spoločnosť tvrdí opak a všade sa hovorí o tom, ako sú ľudia sebeckí a hľadia iba na svoje záujmy, je to trochu pokrivený uhol pohľadu, ktorého videnie siaha len na špičku ľadovca. V skutočnosti na seba vôbec nemyslíme. Chceme byť najlepší, najbohatší, najšťastnejší, no nie kvôli sebe, ale preto, aby sme vynikli, niečo dokázali okoliu. Jednoducho aby sme cítili uznanie nie od nás, ale niekoho, kto sa nachádza „tam vonku“. Áno, sme možno sebavedomejší a navonok sebeckejší, no týmto sebectvom sledujeme cudzie záujmy, nie tie, ktoré sú naozaj naše.
Zostávame vo vzťahoch, v ktorých sa necítime komfortne, v práci zatneme zuby, aby sme sa mali dobre, chceme to, čo by sme mali chcieť a čo chcú aj druhí. Je vzácnosť, ak si dnes nájde ktosi chvíľu na to, aby počúval seba a prispôsobil svojmu vnútornému hlasu aj svoj život.
To, že už nevládzem, nie je zlyhanie, ja skôr po svojich skúsenostiach vnímam prosbu o pomoc ako hrdinský čin.
♥ Čo by podľa teba mal robiť človek, ktorý si myslí, že vyhorel?
Mal by prehodnotiť svoje priority a zamyslieť sa, či sa z neho nestáva otrok a či v práci nehľadá viac, ako mu vie ponúknuť. Viem, že v niektorých pracovných odvetviach to nie je také ľahké ako v tom mojom. Taká zdravotná sestra si asi ťažko povie, že bude pracovať len na 50%, kým sa nedá do poriadku, prípadne za seba nájde na istý čas náhradu.
No v každom prípade je nutné vyhľadať príčinu, prečo sa syndróm vyhorenia dostavil u mňa a nie u niektorého z mojich kolegov. Niekto sa na prácu príliš upne a považuje ju za jediné svetlo svojho života, čo bol aj môj prípad. Iný síce v robote zavrie dvere, ale myšlienkami je stále v práci. To sa často deje lekárom, ľuďom, ktorí pracujú v rôznych dobročinných organizáciách. Ďalší si ňou zasa chce kompenzovať niečo, čo má v sebe stále neuzavreté, prípadne si mnoho vecí príliš pripúšťa. Pomerne častým javom u tvorivých ľudí je aj to, že sa stále snažia zlepšovať a preskakovať pomyselnú latku, ktorú si sami nastavili. Sú svojím vlastným šéfom, ktorý ich nonstop burcuje k lepším výkonom.
Je to veľmi individuálne a závislé od toho, v akej oblasti pracujete. No tak či onak musíte nájsť ten článok, ktorý v tomto procese povolil, čím skôr ho opraviť, a začať vnímať svoju prácu inak. K tomu sa už pridajú aj iné spôsoby, ako sa dostať z vyhorenia – či už je to pevný režim, v ktorom je aj priestor na oddych, zmena práce alebo niečo úplne iné. Aj obyčajné: „Potrebujem pomoc,“ dokáže veľa. To, že už nevládzem, nie je zlyhanie, ja skôr už po svojich skúsenostiach vnímam prosbu o pomoc ako hrdinský čin.
unsplash.com
♥ Považovala si niekedy svoje vyhorenie za zlyhanie?
Samozrejme… Kým mi došlo, čo sa v mojom živote práve odohráva, jediným vinníkom som bola ja. A hoci ním aj som, dnes už viem, že trochu z iného uhla pohľadu. Previnila som sa tým, že som pracovala s až príliš veľkým zápalom, nie tým, že by som prestávala vládať alebo by som bola slabá.
Telo sa regeneruje rýchlejšie ako psychika a tento proces je pre nás aj omnoho prirodzenejší. Ten, kto maká hlavou, si ťažšie hľadá cestu za oddychom a vyspať sa z toho jednoducho nestačí.
♥ Často sa stretávam s názorom alebo skôr s uhlom pohľadu, dôsledkom ktorého ľudia duševnou prácou opovrhujú. Máš rovnaký pocit?
Tiež som bola v období, kedy som to riešila. Často to vidím aj dnes na sociálnych sieťach – dobrým príkladom je žiadosť umelcov alebo športovcov o podporu, pretože koronakríza im značne vyškrtala pracovné aktivity z diára. Je smutné, ako sa k tomu niektorí jedinci postavili a podľa ich slov by týmto ľuďom nedali ani cent. Ak by mali možnosť prežiť si jeden deň v koži herca, zvukára, športovca, kohokoľvek, hneď by zmenili názor. Ten stres, to napätie, záťaž na psychiku by ich okamžite zvalcovali.
Myslím si však, že toto mylné presvedčenie vychádza z doby, ktorá je síce dávno za nami, no v niektorých ľuďoch jej pozostatky zostali. Vždy bola nemanuálna práca nedocenená a na únavu sa mohol sťažovať len ten, kto makal so spoteným chrbtom. Nik si ale neuvedomí, že drina v bani alebo na stavbe síce zaťažuje telo, ale neunavuje myseľ.
Manuálne prepracovaný človek je unavený, bolia ho svaly, kríže, kĺby, no nie je psychicky vyšťavený a necíti sa ako vyžmýkaný citrón. Telo sa regeneruje rýchlejšie ako psychika a tento proces je pre nás aj omnoho prirodzenejší. Veď nikto z nás nezabúda spať, zatiaľ čo niekto, kto maká hlavou, si ťažšie hľadá cestu za oddychom a vyspať sa z toho jednoducho nestačí.
Poznám mnoho ľudí, ktorí keď opustia po niekoľkých hodinách kanceláriu, sú už totálne nepoužiteľní. A nadovšetko ešte od okolia schytávajú urážky, ako sa nemajú právo na nič sťažovať, pretože vlastne nepracujú tak namáhavo ako ostatní ľudia. Je to smiešne aj smutné zároveň. Ja by som si nikdy nedovolila povedať stavbárovi, že má byť ticho, pretože pracuje „len rukami“. Ale pre mnohých ľudí je povyšovať sa také „ľudské“…
Najväčšou výzvou dnešnej generácie nie je preraziť vo svete. Ale preraziť v ňom tak, aby sme si na tejto ceste nepodrazili vlastné nohy.
unsplash.com
♥ Myslíš si, že syndróm vyhorenia ešte len v spoločnosti zažije svoj „boom“?
Dúfam, že nie, ale ak sa niečo nezmení, určite bude vyhorených ľudí pribúdať. Viac možností, ktoré nám mladým dnešná doba ponúka, si berú svoju daň. Najväčšou výzvou dnešnej generácie totiž nie je preraziť vo svete. Ale preraziť v ňom tak, aby sme si na tejto ceste nepodrazili vlastné nohy.
Keď nás zradí psychika, je to pre nás ťažká skúška, ale zároveň veľmi hodnotná.
♥ Ak by si mala možnosť vrátiť čas, urobila by si niečo inak? Alebo vyhorenie hodnotíš ako cennú, i keď trpkú skúsenosť?
Premýšľala som nad tým a prišla som k záveru, že sa mi stalo niečo, čo som zažiť musela. Mnohé všedné veci, ktoré však k životu bytostne potrebujeme, začneme vnímať, až keď ich stratíme. Viac si vážim seba, svoj čas, dokážem si život konečne užívať. Otázkou je, či by to tak bolo, ak by som nevyhorela a pokračovala by som v rovnakom tempe. Keď nás zradí psychika, je to pre nás ťažká skúška, ale zároveň veľmi hodnotná. Takže nič neľutujem, hoci z vyhorenia ešte stále nie som úplne vonku. No vďaka tomu som pochopila, že musím aj žiť, nielen prežívať.
