Dlho som na teba nemyslela. Už je to niekoľko mesiacov, asi to už môže byť viac ako rok. Dnešok je iný. Dnešok sa zapíše do mojej knihy. Do tej spomienkovej. Zapíšem si tam tvoje meno. Kedysi tam bolo len tvoje meno. Avšak ako dni išli, tvoje meno sa objavovalo čoraz menej, nahrádzali ho iné, až sa úplne vymazalo. V mojom srdci zostalo… Aj v hlave, avšak už nebolo tak dôležité. Už som tvoje meno nespájala s láskou, nespájala som ho so spomienkami, nespájala som ho so sebou.
Jednoducho si sa vytratil. Aj keď si zostal. A dnes som si na teba spomenula. Možno preto, že sa mi o tebe snívalo a moje sny vždy boli signálom, že sa niečo deje. Avšak nemám odvahu ti napísať. Nemám odvahu sa ti ozvať. Tvoja posledná veta bola: „Nikdy mi už nepíš.“
unsplash.com
A tak nepíšem, aj keď moje srdce by chcelo, aj keď môj rozum nad tebou premýšľa…
Premýšľaš aj ty nado mnou? Videla som tvoje fotky. S tvojou rodinou. A videla som, že stále nosíš darčeky, ktoré som ti kúpila na Vianoce, na narodeniny, na výročia. Viem, ako sa ti páčia, a dáva mi to pocit, že stále niečo málo pre teba znamenám.
Nie, nechcem, aby si ma ľúbil, chcem len zostať tou najkrajšou spomienkou. Ako ty tou mojou. Viem, že sme si povedali, že sme tí praví pre seba, len nie v tomto svete, nie teraz. Obaja sme sa posunuli. A snáď obaja na seba spomíname. Tak veľmi sme sa ľúbili, tak veľmi nás naša láska pohlcovala, tak moc nás kontrolovala.
Kedysi sme si sľúbili, že spolu urobíme to najkrajšie gesto…
Ty si ho urobil pred pár rokmi, ja som ho urobila teraz pred pár dňami. Patríš ku mne. A ani som si to neuvedomila, až keď sa to stalo. A zrazu sa objavuješ. Zrazu cítim tvoju lásku. Zrazu je všetko v poriadku.
Z našej lásky sa nedokážem nikdy úplne vyliečiť, lebo bola pre mňa tá pravá. Bola. Dnes viem, že som bola len sprievodca životom na ceste za tou pravou. Musel si si uvedomiť, čo je láska, aby si tú pravú uvidel.
unsplash.com
Nikdy nebude nikto tak dokonalý pre teba ako ja…
To si mi povedal, to si povedal aj tvojim kamarátom, to si povedal tvojej rodine. A aj tak si nebojoval. Ja viem… Tvoje ego. Ego bolo aj bude pre teba vždy silnejšie. A ja som sa nevedela podriadiť tvojmu egu. Nevedela som ľúbiť tvoj nezáujem, tvoju istotu, tvoje ego. Aj keď som sa snažila.
A dnes už na nás len spomínam. Tie spomienky nesmierne boleli, dnes už nebolia. Dnes sa len usmievam. Dnes viem, že vďaka tebe som lepším človekom, a viem aj to, že by si bol na mňa hrdý.
Písať o niektorých ľuďoch je tak jednoduché, lebo tie slová sa píšu samy. Láska ich vytvára. To najkrajšie a najvzácnejšie, čo tento svet ešte má. A aj keď medzi nami nie je žiadna láska, kedysi jej tam bolo toľko, že o takej sa len sníva. A ja o nej snívam dnes.
unsplash.com
Dnes mi nesmierne chýbaš, dnes ťa veľmi ľúbim, dnes na teba úpenlivo myslím, dnes si môj a ja tvoja, dnes do polnoci…
Púšťam si naše skladby, smejem sa a málinko ma bolí srdce. Lebo bolo nám predsa krásne. Dnes je mi krásne bez teba a tebe je krásne bezo mňa. A to mi to srdce trošku trhá. Lebo kedysi sme bez seba nevedeli žiť a dnes už žijeme omnoho lepšie bez seba. Vyskratovali sme sa. To sme boli my.
Ty si svoju pravú dlho nehľadal, ja toho svojho pravého nehľadám. Láska sa nehľadá, láska si ťa nájde. Ako som si kedysi našla ja teba.
Píšem tvoje meno a rada by som povedala, že je to naposledy. Avšak nech ubehne niekoľko rokov, tak tvoje meno vo mne ostane. Spomienky sú mlhavé, no tvoje modré oči na mojej koži stále zostávajú. Pre dnešok.
Zajtra ráno sa zobudím a už v mojej hlave nebudeš…
Už nebudú naše spomienky tak silné. Zajtra. Do polnoci zostáva ešte niekoľko hodín a ja si ťa vyhľadám na sociálnych sieťach, pozerám sa na fotografie, ktoré si mi kedysi poslal, pozerám aj na fotografie teba s tvojou rodinou, pozerám sa na tvojich priateľov, ktorí boli kedysi aj mojimi.
Pozerám na tvoju rodinu, ktorá ma vnímala ako jej súčasť. Pamätám si slová tvojej mamy, ako som ťa zmenila, ako som ťa naučila ľúbiť. Naučila som… Avšak nenaučila som ťa, ako ľúbiť mňa. Ale o tom to nikdy nebolo. Bolo to o láske. Bolo to o ponaučení. Bolo to o diaľke. Bolo to…
Mojím poslaním bolo byť tvojím anjelom v nájdení tej lásky, ktorú si potreboval. Tú som ti ja nevedela dať.
unsplash.com
Tak moc by som ti túžila napísať, avšak nič by sa tým nezmenilo…
Len by som otvorila jazvy, ktoré bolia – ako teba, tak i mňa. A ty vieš, že sa nikdy na nič nehrám. To nie je môj štýl. Takže načo sa pretvarovať? Nie. Takto to ťaháme niekoľko rokov a viem, že sa naše cesty už nikdy nespoja.
A to je v poriadku. Lebo kým spojené boli, naučili nás niečo, čo by sme sa pri iných nenaučili. Viem, že nie každý človek má v našich životoch ostať. Držala som ti to svetlo na ceste za šťastím a ty si mi porozprával ten najkrajší príbeh, aký som kedy mohla počuť. Obaja sme si odniesli to najlepšie a najkrajšie, čo sme si mohli dať. A keď som ti ukázala cestu, ty si pochopil, akým človekom som pre teba bola a akého človeka potrebuješ.
Nemusím písať, ako na teba nikdy nezabudnem, lebo nezabudnem…
A viem, že vždy sa v mojom živote objavia dni, kedy budem na teba myslieť viac a kedy vôbec. Viem, že také dni máš aj ty. A to z nás robí tých pravých len nie pre seba, len nie pre tento čas, len nie v tomto svete.
Bolo krásne si na teba zase raz zaspomínať, bolo krásne ťa zase ľúbiť, bolo krásne, že si mi zase chýbal ako kedysi, bolo krásne snívať, aké by to mohlo byť, ale omnoho krajšie bude sa teraz zobudiť a žiť to krásne.
Minulosť je krásna, ale prítomnosť je omnoho krajšia… Aká krásna potom bude budúcnosť? Bude. Tak krásna, že sa to slovami ani opísať nedá…
Autor: Michaela
Coverphoto: Photo by Samantha Gades on Unsplash
