Často najbolestivejšia, najnezabudnuteľnejšia a v danom momente priam večne trvajúca. Zhluk udalostí, citov i pocitov, spomienok, dotykov či bozkov a, samozrejme, ľudí. Všetkého a často i viac ako tohto. Vytvárajúc a jedným slovom opisujúc minulosť. Azda si nespomeniem ani na jeden jediný moment, kedy by mojou mysľou neprebehlo niečo, čo už by dávno malo byť zabudnuté.
Niet okamihu, kedy by som si neprehrávala danú situáciu, a to práve takú, ktorá by už nemala mať miesta v mojej mysli. Pri všetkých týchto myšlienkach akoby som znova prežívala všetko to, čo som prežívala, keď boli ešte prítomnosťou.
unsplash.com
Všetky tie pocity, city, ale aj pozostatky bozkov, objatí či dotykov ešte stále dokonale zneli i po tak dlhej dobe. Milovala som to aj napriek tomu, že som to na druhú stranu rovnako neznášala a zraňovala sa tým. Avšak nedivím sa, neostávam prekvapená a nekarhám sa za tieto svoje počiny. Pozriem sa na ľudí a nevidím ich, miesto nich je tu len milión duší, taktiež hľadiacich a doslova utápajúcich sa v tak známej minulosti. Nedá sa ani jednému z nás vymazať ju. Stáva sa neustále súčasťou nášho bytia.
Minulosť nám už nepatrí…
Hľadiac doslova na toľko stratených duší, prahnúcich len po minulosti. Prahnúcich len a len po tom jednom, a to znova môcť zažívať všetky tie okamihy minulé. Môcť zotrvávať len v akejsi istote, pretože tou minulosť samozrejme je. Všetko to, čo už sme mali možnosť zažiť či prežiť, v nás už tak neevokuje strach z neznáma.
Bolo by to priam dokonalé, ak by minulosť so sebou neprinášala i druhú stranu mince. S každou spomienkou prichádza nielen radosť, istota či šťastie, ale aj bolesť, slzy a znova naše zlomené kúsky vnútra kričiace do prázdnoty.
Nesmieme byť jej večnými otrokmi, no ani na ňu úplne zabudnúť.
Občas sa obzrieť späť, prinavrátiť sa k tomu všetkému minulému. Uvedomiť si, kým sme boli, akí ľudia boli našou súčasťou. A napokon vedieť fakt, že minulosť, je tu len na zaspomínanie si. Nesmie nám ubližovať a meniť nás. Nesmie nás v konečnom dôsledku ani pohltiť, nesmieme sa jej celý odovzdať.
Žiť daným okamihom…
„Mám strach a moje srdce sa napĺňa len obavami z toho, čo má prísť.“ Vždy používaná, ba dokonca už zaužívaná veta v mojom, ale i v iných životoch. Touto formulkou som si vždy do pár sekúnd dokázala prinavrátiť do svojho života minulosť a s ňou i doslova všetky strasti s ňou súvisiace.
Ak poviem, že to tak nemám len ja, ale zrejme každý jeden z nás, nebudem svojím tvrdením klamať. Prirodzený a obranný jav, ktorý sa spustí hneď v momente, keď prichádza niečo, o čom nič nevieme. Niečo, čo je pre nás možno sčasti nové. Samozrejme sa bojíme a bránime zubami i nechtami i vecí, ktoré sa už stali, ale dobre z minulosti vieme, že nás za daných okolností zraňovali.
Takpovediac sa bojíme všetkého. Bojíme sa úplne vzdať minulosti, bojíme sa otvoriť niečomu novému, ba dokonca sa bojíme i už niečoho, čo sme v minulosti mali už možnosť zažiť či prežiť. Bojíme sa priebehu a bojíme sa i toho, ako to vo finále dopadne.
Avšak všetko, čo sa koniec koncov v našich životoch deje, bude v konečnej fáze minulosťou.
unsplash.com
Začať sa tešiť na to, čo má prísť…
Viem, že nie vždy to bude ružové. Viem, že sa pristihnem (a nielen ja, ale každý jeden z nás) pri tom, že sa budeme báť a váhať. A verím tomu, že budú situácie, kedy sa budeme chcieť schúliť do klbka a prijať radšej tú dobre známu a už minimálne raz zažitú minulosť.
No nesmieme dovoliť strachu, možnej bolesti či pohodlnosti zvoliť si jednoduchšiu cestu či ľahší variant. Nech už sú naše obavy akokoľvek veľké a nech už nás dokážu akokoľvek zmiasť, niet inej a správnej cesty, ako sa pustiť priam do neznáma. A napokon si po každej zažitej chvíli a po každej prežitej skúsenosti utvoriť z nich spomienky. Zahaliť ich časom minulým a znovu ich neotvárať, len aby nás ďalej zraňovali a či menili.
Pozrieme sa na to všetko, až keď…
Smieme sa obzrieť späť. Smieme si z času na čas prinavrátiť minulosť, ale len vo forme spomienok. Samozrejme môžeme tak spraviť, len ak s ňou budeme plne stotožnení. Keď v nás nastane akési uzavretie určitých kapitol minulosti. Ak sme však neukončili to, čo sa už stalo, a len po tom prahneme, v tom prípade nesmieme na ňu ani čo i len na malý okamih spomínať.
Vracať sa k ľuďom, citom a celkovo k všetkému, čo v nás nie je ešte úplné uzavreté, nikdy neznie ako dobrý plán. Čo sa stalo minulosťou a čo sa už úplne vytratilo z našich životov, to nesmie byť našou prítomnosťou a nastávajúcou budúcnosťou.
unsplash.com
A preto…
Zakaždým sa snažím všetko to, čo už viac nesmie byť mojou súčasťou, rýchlo uzavrieť. Spraviť takú tú hrubú čiaru, ukončiť to prostou bodkou a viac už za tým nič nedopĺňať. Nikdy viac si nepripomínam a nenavraciam spomienky, pokiaľ viem, že som to v sebe ešte neukončila.
Nespôsobujem si zbytočne bolesť, nesnažím sa viniť a v neposlednom rade – nenavrávam si, že by minulosť bola lepším variantom prítomnosti. Otváram sa novým zážitkom, novým skúsenostiam, ale aj už prežitým, no v novom šate. Nebojím sa nových ľudí a otváram sa im, ale aj mojim citom a pocitom.
Autor: @patty.dvo
Coverphoto: Photo by SAMANTA SANTY on Unsplash
