Sedela som sama uprostred noci na lavičke v parku. Fúkal studený vietor a mne začínalo byť chladno. Nič také, ako to býva v tých romantických trhákoch, sa nekonalo – žiadne také, že vás niekto objíme, prehodí cez vás svoju bundu a vy sa spokojne v teple usmievate ďalej. Nebol vedľa mňa nikto taký úžasný. Nebol vedľa mňa totiž nikto.
Vytiahla som si cigaretu a horko-ťažko som bojovala s vetrom o malú iskričku zo zapaľovača.
Inokedy som mala plnú hlavu myšlienok, ktorých bolo tak veľa, že som ich ledva dokázala pochopiť ja sama, no dnes som mala v hlave čisté vákuum. Nemyslela som na nič. Až som bola prekvapená, že niečo také je naozaj možné. Hľadela som pred seba a snažila som sa rozmýšľať. Nad tým, či mi nič nechýba. A či niekto.
Pred pár týždňami som bola sklamaná, že som sama. Nie v zmysle, že by som nemala ani blízkych či priateľov, ale v zmysle, že nemám niekoho, na koho sa večer usmejem a spokojne zaspím v jeho náručí. Niekoho, kto vám spraví raňajky, kto vám prinesie kvety len tak, kto vám napíše v akýkoľvek čas, lebo mu chýbate. Chcela som mať pocit, že niekomu patrím, že niekto na mňa neustále myslí.
Po istom čase a pár nevydarených schôdzkach som zistila, že som unavená. Som unavená sa s niekým zoznamovať a následne zistiť, že to aj tak nie je ono. Nechcem niekoho len z dôvodu, aby som ho jednoducho mala a necítila sa sama. Tá samota nie je až taká zlá. Konečne sa sústredím aj sama na seba a nezamestnávam svoju myseľ niekým iným. Niekým, kto by možno ani nebol ochotný, robiť to isté. Konečne mám čas robiť veci, ktoré ma bavia. Bez ohľadu na ostatných a na niekoho iného. Bez obmedzovania.
Sloboda je teoreticky úžasná vec. Pocit, že niekomu patríte, je síce pekný, lenže neviem, či naň som naozaj pripravená. Dokážem niekomu tak veriť? Dokáže mi niekto ukázať, že to je skutočne on? Dokážem sa niekomu zveriť naozaj na dlhú dobu? Dokážem byť teraz vôbec s niekým? Istým spôsobom si nebudem nikdy stopercentne istá. Lenže teraz nie som ani z tej minimálnej časti.
Alebo som ešte nestretla toho, ktorý by moje teórie jedným pohľadom, slovom, dotykom zmietol do koša.
Nechcem niekoho, s kým mi bude len dobre, no bude tam chýbať iskra. Nechcem niekoho, aby mi diktoval, čo mám a nemám robiť. Nechcem niekoho, nad kým budem musieť uvažovať, či to je to pravé.
Pretože keď to naozaj to pravé bude, uvažovanie nebude potrebné.
