Nemala som slov na to, čo hovoril. Ja som totiž nikdy v živote neriešila, že mi toto môže raz vyčítať. Po tom, ako sme sa vzali, postavili domček, počali 2 krásne deti.
Stál tam predo mnou cudzí chlap, s ktorým som zdieľala domácnosť a starala sa o našich potomkov. Po 7ich rokoch mi zrazu začal vyčítať, že som pre rodinu nespravila nič.
Nespravila si nič…
S odstupom času, keď som si potrebovala prevetrať hlavu z tých všetkých slov. S odstupom od neho, lebo by som mu najradšej aj fyzicky ublížila za to, čo povedal. S odstupom od svojich pocitov môžem konštatovať, že to jeho NIČ je pre ženy častokrát neskutočne veľa.
Oni to možno chlapi rátajú na eurá, či na to, čo mohli mať a nemajú. Možno to rátajú na to, kde už mohli byť, ale nie sú, alebo kým mohli byť, ale… Ale niečo im bránilo.
Pýtam sa seba i vás, bránili sme mu? Azda sa pre túto rodinu nerozhodol aj on? Ako otec a hlava rodiny sa staral dobrovoľne, či my sme mu to vari rozkazovali? Kde sú tí chlapi, čo toto berú ako svoju chlapskú úlohu? A kde sú tí muži, ktorí žene nebudú vyčítať, keď ostane doma s deťmi a stará sa o všetko?
To, že on nič nevidí, neznamená, že žena nič nerobí…
A tie, ktoré máte deti, ktoré ste ostali doma na materskej najprv s jedným a potom s druhým. Tie ktoré denne upratujete, varíte, uspávate deti, hráte sa s nimi, učíte sa, chodíte na nákupy, periete a staráte sa o záhradku – povedzte mi, je toto NIČ? Či len tí chlapi oslepli? Ráta sa to všetko na peniaze, alebo na námahu, ktorú oni vynaložia?
S dieťaťom, ktoré som uložila, som šla do svojej dielničky a popri materskej ešte pracovala. Tak ako dovolil čas, ako dovolili deti, choroby, ťažkosti, idúce zúbky, ich potreby i potreby domácnosti. Dva týždne po pôrode s bábätkom na rukách som už pracovala, lebo to jeho „bez tvojho príjmu to nezvládneme” som brala vážne, brala som, že ťaháme predsa za jeden spoločný povraz.
Moja práca sa nevyjadruje v peniazoch…
Lenže to tomu môjmu nestačí. Nikto mi totiž za to neplatí, nikto mi mesačne nepošle za túto prácu sumu, ktorá by ho cinknutím v mobile potešila. To, že má krásne zdravé a vychované deti, ktoré sa k nemu hrnú, keď príde z práce. Keď si sadá za stôl a podáva sa večera a ráno si na seba môže obliecť vypraté a vyžehlené oblečenie… To je málo. Kde sa to pokazilo? Kedy nastal zlom?
Ak sa to nedeje s láskou…
Prestal milovať. Lebo vraví sa, že ak muž prestane milovať, začne na žene vidieť všetky nedostatky. Lenže toto nie je len o láske k žene. Toto je aj o láske k rodine a svojim deťom. O láske samého k sebe a o vnímaní hodnôt. Ak sa to všetko premení iba na povinnosť, chápem, že nastane zlom. Tá príchuť lásky zhorkne. Ostane len hnev a pocit, že ťahá sám.
A tak mi, milí muži, prepáčte, ale dnešný svet potrebuje aj ženy matky, ženy, ktoré vám navaria a upracú a nie sú to vaše slúžky. Ženy, ktoré držia rodiny pohromade a vytvárajú z domu domov. Tie, ktoré ostanú doma s chorými deťmi, aby ste vy mohli ísť do práce. Ak toto, milí muži, pochopíte, spomeňte si na slová mojej babičky: „Ak je rodina ako stôl, žena drží tri rohy tohto stola.“
Autor: Mia Punti
Coverphoto: Photo by NIKITA SHIROKOV on Unsplash