Prebudila som sa do chladného jesenného rána. So silným espressom som otvorila terasu a dívala sa na stromy. Odmala ma vždy fascinovali a milujem sa na ne pozerať dodnes. Vyžaruje z nich pokoj. Stromy sa sem-tam pohli vďaka jemnému vánku, zatiaľ čo ja som vdychovala chladný vzduch do môjho vnútra. Pre mňa blažený a upokojujúci pocit. Zatvorila som terasu, zapla aromalampičku a zapálila pár kusov škoricových sviečok. Zazvonil zvonček a následne som išla otvoriť dvere. Stál si medzi nimi TY.
Venoval si mi úsmev, ale moja tvár zostala chladná. Pozvala som ťa dovnútra. Tvrdil si mi, ako si sa zmenil, no ja už nemám chuť veriť prázdnym slovám, ale chcem vidieť skutky. Rozprávali sme sa spolu dostatočne dlho a ty si čakal, že sa opäť k tebe vrátim. Vhupnem ti do náručia celá šťastná a všetko bude tak ako kedysi.
unsplash.com
Dnes som si sama sebe prednejšia…
Netúžim opäť spadnúť do tých starých koľají, kedy si navyknem na tvoju prítomnosť, vôňu tvojho objatia, chuť tvojich bozkov a znova ma zase podvedieš. Následne môžem začať prepočítavať hodiny bez spánku, dni bez života, radosť z maličkostí bude preč a taktiež vytrhnutie z normálneho kolobehu života. Budem si dávať dokopy svoj život, vnútro a ty budeš niekde preč…
Po chvíľke sme sa zahľadeli jeden druhému do očí. Presne ten pohľad, kedy naše oči vraveli všetko, no my sme obaja mlčali. Chcel si mi dať bozk na moje krvavočervené pery, ale odolala som ti. Bolo to ťažké, ale zvládla som to. Spýtal si sa ma, či ma môžeš objať. Bola som ticho, ale pritom som ti hľadela uprene do očí. Mala som pocit, že sa zastavil čas okolo nás, a jediné, čo v tom momente žilo, boli naše tlejúce srdcia.
Podišiel si ku mne, objal si ma silno a v tom objatí som cítila, že to myslíš úprimne. Bolo to zvláštne a zároveň tak čisté. Dotkol si sa mojich pier. Viem, že som urobila chybu a nemala som ti to opätovať. Nevedela som to zastaviť a možno som to v tom momente ani tak necítila. Pohladil si ma tvojou dlaňou po mojej hebkej tvári a v tvojich očiach som uvidela slzy.
unsplash.com
Následne som zložila tvoju ruku z mojej tváre preč…
„Je medzi nami definitívny koniec a každý z nás sa musí vrátiť k svojmu predošlému životu. Najlepšie by bolo, keby na mňa zabudneš, a to, čo sa stalo, ponecháš minulosti.“ Odhodlala som sa a venovala som ti posledné „ZBOHOM“.
Odišiel si. Zahasila som škoricové sviečky a sadla som si na koženú pohovku. Premýšľala som o tom, čo sa pred nemalou chvíľou odohralo. Definícia toho, čo som presne cítila v tom momente, bola ťažká. Istý druh úľavy, smútku, slobody a prázdna. Všetko do jedného sa v mojom vnútri ,,dokonale“ miešalo. Vypadlo mi pár sĺz. Išla som si do kúpeľne opláchnuť tvár ľadovou vodou a pozrela som sa do zrkadla.
Vidím tam ženu, ktorá dnes pozná svoju hodnotu a vie, že šľastie má ona sama v jej rukách. Je už dostatočne silná, a to preto, lebo sama sebe si vedela podať pomocnú ruku, keď to potrebovala. Noci, ktoré sama preplakala, a boje, ktoré viedla vo svojom vnútri, ju urobili nezastaviteľnou.
Dnešným dňom sa všetko skončilo, a preto viem, že dnešok je o mne a nie o niekom inom.
Autor: Laura
Coverphoto: Photo by Davi Moreira on Unsplash
