Je možné, aby vo mne jeden muž vytváral tak silnú a spaľujúcu vášeň, ktorú neviem uhasiť? Myšlienky na neho sú tak nespútané, tak neopísateľné a vzrušujúce, že ich sama nedokážem ovládať. Pýtam sa niekedy samej seba, prečo my ženy musíme všetko tak prežívať a muž… Ten sa len pousmeje a obzrie sa za inou. Prečo je to pre nich tak jednoduché pohnúť sa ďalej a pre nás nie? Prečo sa s nami toľkokrát zahrávajú, až si nakoniec samy sebou nie sme isté v tom, ako a či vôbec máme svoju hodnotu?
unsplash.com
Stačí mi čo i len myšlienka na neho a mám pocit, že nedýcham…
Hovorím si neustále, že je to iba môj sen. Že by som už mala konečne dospieť a uvedomiť si, kto som a čo vlastne chcem. Neviem, či to niekedy dokážem. Ale každé ráno, keď sa prebúdzam, chcem veriť. Chcem veriť, že na mňa to krásne ešte len čaká. Že možno ešte nie som pripravená. Možno nie je pripravený on. Ale ako dlho dokážem žiť v tejto neistote?
Vždy akosi čakám na jeho správu. Vždy, keď mi je ťažko, spomeniem si na jeho objatie, na jeho pevné ruky, ktoré ma držali, aby som nespadla. Na jeho úsmev, na jeho očarujúci pohľad. Pamätám si, ako ma dobýjal, ako veľmi sa snažil, aby som bola jeho.
Jedno je ale isté…
Nezískal ma. Chcela som veriť, že to myslí úprimne. Bránila som sa tak veľmi, ako to len išlo. Nevzdával sa. To ma na ňom najviac priťahovalo. Tá jeho dravosť. To, ako si ku mne dokázal nájsť cestu, aj keď som ho toľkokrát odmietla. Stále to na mňa pôsobí. Stále ma k sebe čímsi priťahuje.
Stalo sa ti niekedy, že si často premýšľala „čo by bolo KEBY?“ Ako by to asi dopadlo, ak by som mu dala šancu? Ak by som ho pozvala k sebe domov?
Poznám sa, a viem, že by som neodolala. Akonáhle by ma vzal do náručia, objal ma a pohladil po tvári, v tej chvíli by som sa nechala unášať. V tej chvíli by sa mi podlomili kolená. Zadívala by som sa do jeho hlbokých veľkých hnedých očí a utopila by som sa v nich.
Takú veľkú moc nado mnou tento muž má. Neovládla by som sa a dovolila mu dotýkať sa ma. Ach. Ako veľmi by som chcela, aby to nebol iba sen. Ako veľmi by som chcela, aby utíšil všetku tú bolesť, ktorú cítim. Aby mi povedal, ako veľmi ma potrebuje a ako veľmi mu chýbam.
unsplash.com
Ale cítim, že sa to nikdy nestane…
Naposledy som ho zasiahla tak hlboko, ako som ani neverila, že dokážem. Stále som neverila jeho úmyslom, ale pomaly som si ho k sebe púšťala. Hoci o tom nevedel.
Roztápal moje srdce. Bola som pri ňom sama sebou. Mohla som byť k nemu akokoľvek nepríjemná. Akokoľvek som sa mohla brániť, on mal stále potrebu chrániť ma, objať, nech sa tá búrka vo mne upokojí.
No aj tak som mala pochybnosti. Aj tak ma premohol strach, že nie je skutočný. Naše cesty sa rozišli a bojím sa, že tentokrát už navždy…
A možno sa mýlim. Možno to nie je koniec. Možno sme sa museli rozísť, aby sme sa neskôr znova našli.
Autor: Valery
Coverphoto: Photo by Mike Palmowski on Unsplash
