Tá, ktorá nemá otca… To bolo v detstve mojím indiánskym menom. Stačilo, že táto veta presvišťala vzduchom učiteľskej zborovne, ihriska alebo malou samoobsluhou, ktorá celé desaťročia nemala na našom sídlisku konkurenciu, a každému hneď bolo jasné, že ide o malú Miu. O tú malú Miu, čo býva v tom hnedom paneláku na prvom poschodí, s trochu krivou ofinkou, ktorú jej pravidelne každú poslednú nedeľu v mesiaci strihala mama. Tá mama, ktorá pri sebe nemá chlapa…
Detstvo rýchlo prešlo a ja som si zvykla, že občas začujem šeptom vyslovené a spoločenskou kreativitou vytvorené indiánske meno. Otec doma nebol. Brala som to ako fakt a verte či nie, nijako ma netrápilo. Neviem, ako vyzerá, viem len, aké je jeho krstné meno. A tam sa to všetko začína aj končí. Mama ma naučila bicyklovať aj strieľať z praku, s mamou sme si púšťala šarkana, s mamou sme mali babské večery. Otec mi nechýbal. Tej malej Mii s nakrivo ostrihanou ofinkou určite nie.
unsplash.com
No potom tá Mia vyrástla…
Ofinku si nechala narásť, samoobsluhu na sídlisku porazili veľké reťazce, v zborovni sa už dávno preberali úplne iné klebety. A tam sa to začalo, vážení… Až vtedy som pochopila, že decko naozaj nič nerieši, ono len všetko vstrebáva, a tam je pes zakopaný.
Och, ako dlho som sa hľadala. Ako dlho som sa snažila pomenovať to, čo sa vo mne odohráva, a ako dlho mi trvalo, kým som pochopila, prečo sa mi deje to, čo sa mi dialo. Veľká Mia totiž nonstop balansovala na okrajoch vlastného srdca, ktorému nerozumela. Šla proti nemu, aby potom, keď konečne našla ten správny smer, ono šlo proti nej.
Až v dospelosti som pochopila, že mne otec nechýbal, ale chýbal pri mne…
Rúcali sa mi vzťahy, láska ma sklamala, sebavedomie bolo podlomené, chcela som k niekomu patriť, no zároveň som všetkých akoby odháňala. Namiesto pevných priateľstiev som sa zamotávala len do faloše. Ľudia ma zrádzali, klamali, kašľali na mňa. Presne ako môj otec.
Mala som v sebe zmätok. Zmätok, ktorý do mojej duše zasadil niekto, kto ani len nemal motiváciu spoznať ma. Ovplyvnil ma už len tým, že so mnou nikdy nebol. Nikdy ma nevidel a nikdy som ho nevidela ani ja, no napriek tomu moje srdce poriadne zdevastoval.
Jasné, že som sa cítila ako tá, ktorá nikdy nič nedosiahne. Veď už plávajúc v plodovej vode nad mojím osudom otec zlomil palicu.
Jasné, že som na sebe neustále hľadala chyby. Veď predsa skutočnosť, že človek, ktorý sa rovným dielom podieľal na vašom splodení, o vás záujem nemá, zanechá v duši mnoho pochybností.
Nemožno sa čudovať, že som stratila takmer 7 rokov s mužom, ktorý odo mňa neustále odbiehal… Lebo s tým bordelom, ktorý som mala v duši, som si inú osobnosť do svojho života pritiahnuť ani nemohla.
Je úplne logické, že som sa vrhala do nebezpečných vzťahov, pretože potreba mať konečne celistvú rodinu bola omnoho silnejšia ako šiesty zmysel a pud sebazáchovy.
Je samozrejmé, že som ľuďom vo svojom okolí všetko odpúšťala. Pretože strach, že opäť z môjho života niekto zmizne, bol príliš veľký na to, aby som pochopila, že samota je lepšia než spoločnosť tých nesprávnych osôb…
unsplash.com
Trvali mi dlho, kým som si všetko v sebe upratala…
A ešte dlhšie, kým som všetko otcovi odpustila. Pretože viete ako… Len čo konečne nájdete vinníka za svoj spackaný život, nie je vôbec ťažké začať cítiť nenávisť. Ale dnes je Mia opäť o niečo staršia. A tá Mia, pre ktorú je nakrivo ostrihaná ofinka už len spomienkou, dnes vie, že sa nemožno hnevať na niekoho, kto vo svojom srdci ku mne nikdy nenašiel kúsok lásky. Je to jeho vec. A so mnou to nemá nič spoločné.
Tak to občas ale v živote chodí… Najväčšiu ranu nám ľudia dokážu zasadiť tak, že neurobia nič. A my im to „nič“ musíme odpustiť, inak nevedomky zničíme sami seba.
Pretože nie je dôležité, ako sa k nám správajú iní… Ale ako sa my postavíme k tomu, čo v nás ich skutky zanechali.
Coverphoto: Photo by Andrey Zvyagintsev on Unsplash
…
O tom, aké dôležité je poznať, čo sa v nás odohráva, a prečo sa mnohokrát ocitneme v tých nesprávnych vzťahoch, je aj Miina kniha Stretni sám seba. Nájdete ju v každom dobrom kníhkupectve a aj v našom eshope TU.
