Nechcem pri sebe nikoho… Neviem presne, kedy sa to úplne zlomilo, ale cítim to už dlhšie. Zostala som voči ľuďom úplne chladná. Možno si za to môžu sami, možno za to môžem aj ja, naozaj netuším. Jediné, čo viem, je, že prestávam veriť. Prestávam veriť slovám, prestávam veriť už aj skutkom, lebo sama veľmi dobre viem, aké jednoduché je zahrať aj „pár činov“, keď nás ľudia chcú dostať tam, kam potrebujú.
Začala som sa spoliehať iba na seba. Kedysi, keď sa v mojom živote niečo dialo, zobrala som telefón a mala som potrebu to okamžite niekomu napísať. Teraz aj napíšem, no hneď to vymažem. Nikomu to nepošlem.
Ak sa niečo pokazí, idem a riešim. Nepýtam si od nikoho pomoc. Na nikoho nečakám, že príde a vyrieši to za mňa. Alebo, že bude pri mne niekto stáť.
Cítim samotu, no nebojím sa jej…
designyoutrust.com
Práve naopak. Prináša mi zvláštny pokoj. Asi ako ten vtip o single žene, ktorá zaspáva večer sama so sladkým pocitom, že ju tam vonku nikto nepodvádza. To mi dáva samota. Oddych, pokoj, rovnováhu.
Dáva mi pauzu, čas oddýchnuť si od všetkého toho zmätku tam vonku. Nemusím nič zbytočne riešiť, nad ničím sa rozčuľovať, nemusím sa nikomu snažiť vyhovieť, ani sa báť, že mi niekto ublíži. Postavila som si okolo seba múr. Ľudí nevyhľadávam, ich hovory častokrát ignorujem a noc, keď všetci spia, je mojím najlepším priateľom… Nehovorím, že sa hnevám na každého, skôr nemám potrebu hovoriť, rozprávať sa, byť s niekým.
Proste momentálne nechcem nič cítiť. Potrebujem od emócií na chvíľu uniknúť.
Viem, že to nie je úplne dobre a mala by som v tom nájsť nejakú rovnováhu. Pustiť si do života pár takých, ktorí budú za to stáť. No možno neskôr. Teraz na to nemám síl. Teraz mi je takto dobre. A myslím si, že každý z nás takéto obdobie pre seba potrebuje. Hlavne po nejakých emocionálnych búrkach, rozchodoch, rozvodoch, sklamaniach a zradách…
Myslím, že sa práve hojím…
pinterest.com
Áno. Myslím, že takto vyzerá skutočný proces hojenia sa. A myslím, že to ešte chvíľku potrvá. A možno sa opäť vrátim späť „medzi ľudí“, no dnes už viem, že viac nenechám so sebou zametať. Nenechám sa klamať ani ničiť. Pretože sa už nebojím samoty. Našla som v nej totiž pokoj, nie nepriateľa.
Tento svet mi občas pripadá šialený a ja sa cítim, akoby som doň ani nepatrila. A možno len potrebujem, aby sa moje rany naozaj zahojili. Aby sa chaos vo mne upokojil a ja sa opäť zamilujem, otvorím iným a budem opäť túžiť po tých medziľudských drámach, ktoré prináša život.
No teraz to tak nie je.
Coverphoto: by hanen souhail on Unsplash
Ak sa vám tento článok páčil, rady by sme vám dali do pozornosti Nikolinu knihu Rozchod. Kúpiť si ju môžete priamo v našom eshope TU.
