Neviem, či má tento pocit nejaké bližšie pomenovanie… Hnev, zrada, smútok, ľútosť, sklamanie, beznádej? Asi sa v ňom mieša všetko možné aj nemožné. Ten pocit, že zatiaľ čo ja si ešte vyčítam, že neviem prežiť pár desiatok minút bez myšlienok na neho, a on… Si veselo našiel novú ženu. Možno dokonalú kópiu mňa samej, možno úplne iný typ, ako som ja, o ktorom predtým hovoril, že ho vôbec nepriťahuje. Verte či nie, nedeje sa to len výnimočne. Je to trošku také nepísané pravidlo – že jednému z dvojice nestihli uschnúť slzy, ktoré vyplakal po rozchode, a tomu druhému sa v očiach blyštia hviezdičky novej lásky.
Je to divný pocit… Útočí na nás. Na našu sebalásku, vnímanie samého seba. Hrdosť zráža na kolená, egu zotne hlavu, srdce rozpolí na dva kusy, a to schválne tak, aby k sebe už nikdy viac nemohli zapadnúť. Hlavou sa rozlievajú čoraz dotieravejšie otázky a poznámky, ktoré rýpu do toho najboľavejšieho miesta.
Asi ma nemiloval. Asi to nebola láska.
Nič to pre neho neznamenalo, keď ma šmahom ruky vymanil za inú.
Nezanechala som v ňom žiadnu spomienku, pretože inak… Inak by ma tak ľahko nenahradil.
unsplash.com
Drahá, stáva sa to…
Nie si jediná. Zažila som to ja a zažilo to milión iných ľudí. Aj ja som sa nad tým zamýšľala a hľadala odpoveď, prečo je to tak. Prečo niektorí ľudia tak rýchlo zabúdajú, prečo nemajú potrebu nechať v sebe doznieť minulý vzťah a prečo musia klin klinom vybíjať.
A vieš, na čo som prišla? Že je to o nich – o tom, ako sa vyrovnávajú so životom, o spôsobe, ktorý si zvolili, aby im pomohol čeliť nepríjemným situáciám. Nie je to o tebe. O tom, že niekomu nestojíš ani za to, aby chvíľu počkal, kým sa vrhne do náručia inej ženy.
V prvom rade nechcú zostať sami a stáť tvárou v tvár vlastným myšlienkam, spomienkam alebo možno i výčitkám. Rozchod v nich zanechal stopu – myslím, že porovnateľne hlbokú, ako je tá tvoja. Avšak oni nevedia, čo s ňou.
Nechcú ju cítiť, vnímať, pracovať s ňou…
Nechcú sa stretávať s otázkami, či urobili dobre, ak odišli. A tak ju zakrývajú niečím novým – vzťahom, ktorého začiatok má niečo do seba, novou známosťou, ktorá v nich prebudí ďalšie emócie a hormóny. Doslova sa boja toho, čo by vo svojom vnútri našli, ak by na to všetko zostali sami, preto potrebujú spoločnosť. Hocikoho, kto ich privedie k iným myšlienkam, vďaka ktorým sa nemusia obzerať za minulosťou. Samota by im pripomínala, že prežili jeden koniec. A nový vzťah? Ten všetko trúchlenie zaženie do kúta. A áno, je diskutabilné, či si to tá druhá zaslúži, ale vedz, že to už nie je tvoja starosť.
V druhom rade dúfajú, že zabudnú… Vlastne sa teraz odrazím od toho, čo som už napísala. Asi sama vieš, že zabudnúť sa nedá, ak sa k spomienkam stále vraciaš, ak ony bolia a ty v nich hľadáš odpovede, prečo sa stalo to, čo sa stalo. A presne tomuto sa ľudia vrhajúci sa do nových vzťahov, hoci ten starý ešte nestihol vychladnúť, chcú vyhnúť. Vedia, že by tak ľahko nezabudli, a preto dúfajú, že takto zabudnú rýchlejšie… Aspoň navonok. Veď predsa musia riešiť nový vzťah, ktorý v nich niečo zanecháva.
unsplash.com
Dám ti jednu radu…
Buď rada, že je to definitívne. Teš sa z toho, že ťa neláka späť a ty nestratíš ďalšie roky či mesiace tápaním v nefunkčnom vzťahu. Možno si jeho návrat želáš… Ale ver mi, že by to k ničomu neviedlo. Bolo by to len predlžovanie tvojho trápenia, opäť by si si láskou zalepila oči, našla by si v sebe kúsok falošnej nádeje a bola by si – ako ja zvyknem hovoriť – nepravdivo šťastná. Happy end by sa tak či tak nekonal, pretože ľudí, ktorí k sebe nepatria, k sebe silou-mocou neprilepíš.
Mala som muža, ktorého unikátnym talentom bolo vrátiť sa do môjho života vždy, keď som začínala zabúdať a posunula som sa vpred. A poviem ti, bolo to peklo. Pretože stačil jeden sľub, jeden pohľad a bola som tam, kde som bola predtým… V kýbli – späť vo vzťahu, ktorý mi len ubližoval, pretože na to, aby som bola šťastná, by sa on musel celý zmeniť. A ako som už aj v tomto portáli niekoľkokrát napísala, ľudia sa nemenia. Nikdy nie od základov – takže som si len hlavu obíjala o múr.
Keď sa vrátil, bola som šťastná…
Priznávam. No len na malú chvíľu. Žilami mi kolovala nádej, ktorá mi klamala, že všetko to trápenie stálo za to. Ale bola to lož. A dnes viem, že by pre mňa bolo omnoho lepšie, keby si tento muž pár dní po našom rozchode našiel inú.
Nevravím, že by mi to bolo jedno. Štvalo by ma to a veľmi. Ale oplakala by som to a potom by som nemala inú možnosť, len sa posunúť vpred, pretože by som nemala inú možnosť – všetky cesty k nemu by už boli zahatané. Takto som sa krútila v kruhu, ktorý nemal konca a ktorý som musela pretnúť ja sama. Po desiatkach sklamaní, ktoré neprajem nikomu.
Preto buď vďačná… Odišiel… Hľadá sa objavujúc niekoho iného a ty máš pred sebou ten najlepší štart do nového života. Ver mi, sú aj horšie konce. Napríklad také, ktoré nemajú konca.
Coverphoto: Photo by Dominik kielbasa on Unsplash
O tom, ako sa vyrovnať s tým, čo v nás zanechávajú vzťahy, je aj Miina kniha Stretni sám seba. Nájdete ju v každom dobrom kníhkupectve a aj v našom eshope TU.
