Niekedy zabúdam, aké ťažké je žiť v nedokonalom a nefungujúcom vzťahu. Čas ma naučil hrozne veľa vecí a jednou z nich je práve schopnosť vypúšťať z mozgovej kapacity myšlienky, ktoré ti bránia v rozvoji. Ale kedysi som to vedela. Vedela som presne, čo je to zobúdzať sa vedľa niekoho, kto vám nevie alebo nechce dať všetko.
Koho myslenie a činy vás namiesto potešenia urážajú. Koho správanie vás vytáča do nepríčetna. Koho pohľad vás pichá pod rebrá a tlačí k zemi. Vedela som, že to, čo žijem, nie je ten život, ktorý som si predstavovala. Vedela som, že tak, ako to pokračuje, to nemá dlhú trvácnosť, no aj napriek tomu som zotrvávala. Ostávala som v mláke smútku, hnevu, plaču a neistoty.
Čo som si myslela? Komu som nahovárala, že mi je takto dobre? Samu seba som klamala, ale zároveň sa hrala s myšlienkou “aké by to bolo, keby…”. Nedokázala som povedať zbohom tým pekným spomienkam, ktoré sa mi však časom aj tak vytrácali, lebo sa nahromadili tie škaredé. Nedokázala som si priznať porážku. Porážku so samou sebou.
Nezvládla som to. Nezvládla som si vybudovať vzťah, ktorým by som sa mohla chváliť kamarátkam. Nezvládla som si zariadiť život, ktorý by sa mohol prezentovať v časopise “Success”. Úspech. Úspech sa nemeria veľkým domom alebo silným autom. Úspech sa meria vo veľkosti úsmevu pri rannom pohľade do zrkadla. A ja som to prehrala. Prehrala som vojnu so svojím vlastným ja.
Ďalej som sa prebúdzala pri človeku, ktorý mi nič nedával. Ďalej som sa pozerala na tvár, ktorá mi očami prezrádzala, že to nechcem. Že to nie je život, v ktorom chcem zotrvať. Že to nie je ráno, ktoré chcem každý deň zažívať. Že to nie je moja šálka kávy. A predsa som ju pila.
Pila malými dúškami, pretože mi vôbec nechutila. Nevychutnávala som ju, naopak, rýchlo prehĺtala, aby som necítila jej chuť na jazyku. Necítila vôňu pod nosom. Nechcela som ju piť, bola tak trpká. Tak slabá a ničím výrazná. Nebola to káva pre mňa. Nebola to káva, ktorá dodáva energiu. Bola to káva, ktorú uvarí zamestnanec svojmu šéfovi. S nechuťou o siedmej ráno.
Dokedy sme my ženy schopné znášať bolesť? Ja osobne sa divím. Niekedy sme tak naivné, že to hraničí s hlúposťou samotnou. Ale zvládame to. Budeme radšej fungovať štýlom, ktorý nám vôbec nevyhovuje, nechutí, než by sme odišli. Ani ja som nešla. Nevadili mi rany, ktoré som mala. Prekryla som ich leukoplastom a myslela si, že budú zahojené čo nevidieť. Leukoplast sa naďalej trhal a ja som ho len prekrývala ďalšou a ďalšou vrstvou – “Veď to bude dobré.”
Bála som sa opustiť tie momenty, ktoré robili môj život mojím životom. Bála som sa, že to, čo príde potom, bude ešte horšie.
Ale nie, dámy. To, čo príde potom, bude zaručene lepšie. Nikdy to nebude to isté, nikdy to nebudú tie isté chvíle. Bude to niečo silnejšie. Niečo, čo vám dá možnosť začať odznova. Choďte do toho! Nečakajte na to, že “raz to bude fajn”. Ak nie ste spokojné, povedzte to! Nenechajte sebou manipulovať. Nenechajte zavládnuť stereotyp.
To, čo máte teraz, je možno pre vás “normálne”, ale za rohom býva žena, ktorej muž nosí z práce kvety, zahŕňa ju láskou a váži si ju. A to všetko robí sám od seba, bez pripomenutia. Za rohom býva žena, ktorá je šťastná. Tá žena žije svoj život naplno. Užíva si každú jednu chvíľu s mužom svojich snov. Nevie o vzťahoch, akým je ten váš. Nedokáže si predstaviť, že by si večer ľahla spať na gauč a bez objatia partnera. Nevie, že za rohom žijú ženy, ktoré zaspávajú so slzami v očiach.
Tak, ako ste vy doteraz nevedeli, aký krásny život žije pani od vedľa.
