O tejto kapitole svojho života veľmi nehovorím. Prečo? Pretože mám pocit, že mi ľudia nikdy nerozumejú. Urobila som totiž úplný opak, ako by urobili iní. Mala som partnera, s ktorým to navonok bolo „ono.“ Museli sme na ostatných pôsobiť šťastne, pretože sme do nášho vzťahu nikdy nepustili žiadne ostré hádky. Možno si ostatní hovorili, aké máme šťastie, keď sme sa našli… Ale ja som si vravela len jedno… Že už takto ďalej nevládzem.
Mala som pocit, že nežijem. Áno, aj vo vzťahu, kde ma nik nemlátil a nikdy sme si neprešli žiadnou vážnejšou krízou. Nemôžem povedať, že som ho nemilovala. Milovala… Záležalo mi na ňom, dokázala som mať o neho strach, tešila som sa, keď sa mu niečo podarilo. Tak ako sa na správnu partnerku patrí.
unsplash.com
Ale ja som s tým spokojná nebola…
Viac ako lásku som cítila akési „polovičné“ priateľstvo. V niektorých veciach sme si nerozumeli, pretože ako plynuli spoločne prežité mesiace, prichádzala som na to, že je každý z nás akoby vystrihnutý z iného sveta. To, čo bavilo mňa, jemu nič nehovorilo, a to, čo jeho dokázalo napáliť, mňa nechávalo úplne ľahostajnou. Intimita sa vyparila, vzťah chladol, odhodlanie niečo s tým urobiť som nenachádzala, pretože… Som žiadne zlepšenie už ani nechcela. Občas by som dokonca viac ako to pokojné a nič nehovoriace ticho prijala radšej hádky, pretože sa mi zdalo, že to ticho je len hrané a vôbec nie je svedkom toho, čo sa odohráva vo mne. Toto je len stručný výpočet toho, čo som pociťovala… Všetko ostatné, čo ma v tomto vzťahu pálilo a zväzovalo, ešte ani dnes nedokážem pomenovať slovami. Je to niečo, čo zostáva len na úrovni pocitov či intuície a nie je možné to opísať žiadnym pojmom.
Škrelo ma to… Nenávidela som takýto život. Boli to dni bez duše, kde všetko klapalo a neklapalo zároveň. Vzťah plný paradoxov, v ktorom som sa strácala. Nič ma nebavilo, na nič som nemala energiu, bola som otrávená a otupená množstvom dní, ktoré sa mi zlievali dokopy. Strácala som sny, prestala som sa o všetko starať. Prirovnala by som to k depresii – k desivému pocitu zovretia vlastnej duše. Radosť alebo vzrušenie z niečoho, čo ma čaká v budúcnosti? Nič také nehrozilo…
Každý jeden deň vyzeral navonok pokojne, no v nás sa hromadilo napätie. Akoby nás štvalo to, že nedokážeme vyjadriť, čo presne nám v tomto vzťahu chýba alebo prekáža. Nebola to nuda, žiadna existenčná kríza ranej dospelosti, ani chvíľkový pocit, že by nám život prenikal pomedzi prsty. Nechceli sme opäť lietať v oblakoch opojení vášňou. Bolo to niečo, čo bolo v nás a čo nás časom čoraz viac zožieralo.
Schválne píšem, že sme to cítili obaja, hoci keď som túto tému vytiahla na stôl, nerozumel mi. Nechcel nič meniť, od nikoho sa odstrihnúť… Možno už bol natoľko otupený, že prestal snívať o lepšom zajtrajšku, neviem… Možno si ešte nechcel priznať, že sa obaja dusíme vo vzťahu, v ktorom nachádzame len absolútne nič. Ale ja som už ďalej nemohla. Mesiace sa míňali a mne za nimi bolo ľúto. Nebol to život a už vôbec nie taký, aký som si ho vysnívala.
unsplash.com
A tak som teda ukončila dlhoročný, navonok idylický vzťah…
Mnohí by povedali, že to bolo z mojej strany detinské. Že som zahodila niečo, čo budem neskôr na staré kolená oplakávať. Vypočula som si dokonca, že takéto rozhodnutia robia vnútorne nestáli jedinci. Pretože ak by som bola so svojím životom vyrovnaná, zostala by som. Vážila by som si to, že doma niekoho mám a že ma nebije, neopíja sa, nepodvádza ma a nezadlžuje ma. Vypočula som si toho mnoho… Naozaj sa v mojej blízkosti nevyskytol nik, kto by mi rozumel. Ale žijú oni v mojej koži? Nie…
Nebudem vám klamať, hovorila som si to aj ja. Spočiatku. Tiež som to nazývala nudou alebo krízou dlhodobého vzťahu, z ktorého prvotná zamilovanosť opadla. Obviňovala som sa z nezrelosti, z toho, že nie som schopná vážiť to, čo sme si vybudovali. No časom som si to v sebe vysvetlila. A prišla som hneď na dve podstatné vecí:
Že všetko to, čo ma teraz ničí, tam už bolo od začiatku. Len som tomu sprvoti nepripisovala taký význam, pretože zamilovanosť tieto veci potlačila do úzadia. A že vôbec nemám dôvod zostávať s niekým, ku komu možno cítim lásku, ale tá v obkľúčení ostatných faktorov nezohráva absolútne žiadnu úlohu.
unsplash.com
Zvolila som si žiť, nie prežívať…
Len čo som to ukončila, akoby zo mňa niečo opadlo. Prisahám, že ma ani len raz neprepadol pocit ľútosti vyplývajúci zo zlého alebo pochabého rozhodnutia. Cítila som, že som urobila dobré rozhodnutie, každou bunkou svojho tela. Žiadne pochybnosti, proste nič… Iba pokoj, ktorý bol naozaj pokojný.
Som nezrelá, ak som odhodila niečo, po čom ostatní snívajú? Ak som si nevážila vzťah, v ktorom mi nebolo ubližované, znamená to, že pristupujem k láske detinsky? Nie… Nezrelá by som bola, ak by som zostávala s niekým, s kým to síce naoko klape, ale nie je mi s ním dobre. Detinská by som bola, ak by som sa natoľko bála samoty, že by som samej sebe začala klamať, že toto je vzťah, ktorý mi stačí.
Práve deti sa skrývajú pred svojím strachom v náručí niekoho iného. Žena si svoj strach rozanalyzuje a zistí, že pokiaľ má samu seba, nemá sa čoho báť.
Chcem porozumenie. Chcem náklonnosť. Chcem mať pocit, že sa chápeme aj bez slov. Chcem lásku, ktorá nebude monotónna, v ktorej budeme všetko, čo sa nás týka, zdieľať. Nechcem ideály a sladkú romantiku… Chcem lásku, ktorá je živá a ktorá ma nepochováva. A tak som ukončila dlhoročný vzťah… Hoci mi nikto nerozumel. Ale ja som vedela prečo… Tým dôvodom som bola ja.
Coverphoto: Photo by Riccardo Mion on Unsplash
