Niekedy sa strácam. Sama sebe a celému svetu. Kráčam, ale neviem sa nájsť. Hľadám. Hľadám sa. Hľadám samu seba v sebe. Hľadám samu seba v iných. Niekedy túžim, aby si ma našiel. Lebo ja sama sa nájsť nedokážem už nejakú dobu. Ty si moja jediná nádej. Že prídeš a všetko zlé na dobré sa zmení ako v rozprávkach. Prebudil by si k životu všetky moje dobré vlastnosti a ja by som pred tebou skryla všetky moje zlé do skrine. Naučil by si ma opäť sa smiať a tešiť sa tomu, že každé ráno vychádza slnko. Aj keď niekedy iba cez mraky.
tumblr.com
Zatiaľ však blúdim ďalej. Lebo ťa nenachádzam a teda ani nikoho, kto by mi pomohol odhaliť, kde som sa stratila. Vstávam unavenejšia než som si líhala v noci do postele. Každým jedným načatým dňom sa vo mne nádej stráca ešte hlbšie smerom do čiernej diery. Nemám ten pocit, že všetko sa dá do poriadku. Nemám ten pocit, že zlé dni pravidelne striedajú tie lepšie. Nemám ten pocit, že aj za mrakmi sa skrýva slniečko. Nemám ten pocit, že sa opäť dokážem prebudiť a všetko bude fajn.
A dokedy trvá takýto stav? Dokedy sa dá chodiť po svete so zmätenou tvárou, žiadnym názorom a telesnou schránkou, ktorá funguje iba z donútenia? Necítim nič. A to je na tom to najhoršie. Necítim lásku ani chlad. Necítim, že by moje srdce ešte bilo. Aj keď viem, že z fyziologického hľadiska je tam, vo vnútri, a robí spoločnosť ostatným orgánom.
tumblr.com
Hlavu mám čistú. Ale čistú v zlom. Je to stav, kedy máte pocit, že tam naozaj nič nemáte. Okrem toho, že vám tá guľa na krku signalizuje, aby ste ukojili svoje základné potreby. Dávno som mala hlavu čistú, ale v správnej miere. Nič ma netrápilo, bola som ok. Vedela som sa racionálne rozhodovať a ak to bolo potrebné, vedela som do toho celého vtiahnuť aj svoje srdce. Dnes nič. Prázdno. Jedna veľká bublina v hlave aj v srdci.
Zničili ma. Zničila som sa. Všetky tie vzťahy, ktoré sa ukazujú ako dôležité a pritom dokážu skončiť zo dňa na deň. Zničili ma ľudia, ktorým som verila. Ktorí pri mne stáli, ale iba vtedy, keď som sa usmievala a rozdávala som radosť okolo seba. Keď došli slzy, došli aj kamaráti. Niekam sa skryli, pretože v dnešnej dobe veľmi ťažko znášame niečo iné ako pozitívne emócie.
A tak sa túlam. A blúdim. A hľadám sa. Túžim sa nájsť. Túžim v sebe nájsť ešte posledné zbytky svojej energie. Svojej sily a odhodlania. Viem, že čakám nesprávne, ak čakám, že to za mňa spraví niekto druhý. Ale ja už neviem. A je mi to jedno. Preto by som naivne uverila, aj keby mi poviete, že princ na bielom koni príde. Že pre každú jednu z nás je súdený. Že toto je nám sám osud dlžný. Že raz príde niekto, kto sa postará. A bude dobre. Len tak jednoducho. Banálne.
A ak príde, nájde ma niekde v meste. Ako chodím a blúdim. Hľadám, dúfam a čakám. Lebo taká som momentálne. A pri mojej momentálnej žiadnej sile chcem veriť, že ma nájde. Alebo, že ešte predtým nájdem sama seba. Aby bol hrdý, ak bude po mojom boku. Že som žena, ktorú hľadal. A ja budem vedieť, že som žena, ktorú som hľadala aj ja sama. Ale zatiaľ blúdim. A neviem dokedy ešte budem.
