Prečo práve ja? Túto otázku si vieme klásť až príliš často v rôznych kontextoch. Občas sa nám stanú veci, ktoré nechceme, s ktorými nie sme stotožnení, ktorým nerozumieme alebo ich nechceme prijať či sa s nimi vyrovnať. Zdá sa nám, že sa to stať nemalo. Že na nás niekto napáchal krivdu, ktorú sme si ani náznakom nezaslúžili. Tak teda… Prečo práve ja? Prečo práve ty? Prečo práve my?
Na začiatok je asi vhodné povedať, že zlé, nepríjemné alebo nepredvídateľné veci sa dejú každému z nás. Nie si v tom sama. Áno, niektorí si túto otázku kladieme v porovnaní s inými častejšie… Ale neznamená to, že sme prekliati.
unsplash.com
Na život sa totiž pripraviť nedá…
A to, že ťa to prekvapuje, sa nemôže rovnať tomu, že ťa chce život zničiť. Nechcem byť hovorkyňou života samotného a interpretovať tu jeho pohnútky, tak radšej opíšem, ako som nepríjemné udalosti po čase začala vnímať ja… A vlastne ešte skôr, ako začnem rozprávať, prezradím vám pointu… Vždy, keď som sa pre niečo hnevala, som neskôr pochopila, že to bolo pre mňa nie peklom, ale požehnaním.
Asi to najlepšie vykreslím na tomto príklade – mala som svoju druhú prácu v živote a strašne som v nej chcela zostať. Aj napriek tomu, že šéf bol idiot a ani sám nedokázal povedať, čo odo mňa chce, no keď som to neurobila, bola som tou zlou ja. Aj napriek tomu, že som sa v tom mini kolektíve vôbec necítila dobre, pretože bol vyskladaný z ľudí, ktorí boli príliš namyslení a nachádzali sa úplne niekde inde, ako som bola ja. Chcela som tam zostať aj napriek tomu, že mi výplata chodila, ako sa jej zachcelo. Bol to môj jediný príjem a nedalo sa naň spoľahnúť. Áno, bola som hlúpa, keď som sa tejto pozície držala zubami-nechtami. A bolo to preto, že som samu seba strašila, že si nič lepšie predsa nedokážem nájsť. Ja, dievča tesne po vysokej škole, s veľkými výdavkami v hlavnom meste a praxou, ktorá ničím nevyniká…
A viete, čo sa stalo?
Nakoniec ma vyhodil ten šéf… To on bol ten, komu rupli nervy, nie mne. To on sa tváril, že so mnou sa pracovať nedá, hoci rovnaké problémy mal postupne s každým svojím zamestnancom. A ja som vtedy skoro zošalela… Jednak som cítila neuveriteľnú krivdu a jednak som sa bála o svoje prežitie. Poslednú výplatu mi ani nezaplatil. Doteraz… Uplynuli odvtedy už nejaké roky. Prvé dni po tejto výpovedi by som nepriala nikomu. A dnes môžem s určitosťou povedať, že nič lepšie sa mi stať nemohlo.
Pretože sama by som z tejto práce neodišla. Nikdy. Kolektív, atmosféra v ňom a debilný šéf – to je prostredie, v ktorom by som sebavedomie nikdy nenašla. A keď som si po mesiaci, odkedy ma vyhodil, našla prácu, v ktorej všetko funguje inak a v ktorej som šťastná, zabudla som na túto krivdu. Mala sa mi stať… Pretože ja sama by som sa z toho miesta nikam nepohla.
A túto svoju teóriu by som dokázala aplikovať na všetko, čo sa mi v živote stalo. Môj prvý vážnejší vzťah by som tu mohla opisovať celé týždne… Veľmi sa podobal na to, čo som prežívala v bývalej práci. Bol to muž, ktorý sám nevedel, čo chce, no keď to odo mňa nedostal, bolo zle. A ja som s ním zostávala. Pretože som ako mladá a nešťastne zamilovaná verila, že každá láska sa dá „fixnúť“. Len treba chcieť. Len sa treba posnažiť… Hlúposť, dnes to už viem. A asi to niekde v kútiku duše tušil aj on, pretože sa na mňa po rokoch vykašľal a šiel ničiť život mojej, dovtedy celkom dobrej, kamoške. Občas sa pýtam, čo by sa stalo, ak by som vtedy neprežívala tento „ťažký“ rozchod. Ak by on v sebe nenašiel odhodlanie toto moje trápenie ukončiť. No asi… Asi by som dnes nemala priateľa, s ktorým sa netrápim.
Drahá žena, viem, že v čase, kedy ťa trápi emocionálna bolesť, sa to počúva ťažko… Ale malo sa to stať…
unsplash.com
Občas sa totiž cez bolesť stávame novými ľuďmi…
Zrazu si len uvedomíš, že si si prestala utierať slzy z líc. Že zaspávaš s pokojom a bez otázok, ktoré by ťa trápili. Že sa viac nepýtaš, prečo práve ty… A pochopíš, že si šťastná – napriek tomu, čo sa stalo a čím si si musela prejsť. Odhodíš démonov minulosti a za sebou zanecháš tých, ktorí ti ublížili. Prestaneš trvať na niekoho návrate a budeš rada, že si začala žiť svoj život, pretože čas ti ukáže, že on tvoje bytie komplikoval, nie uľahčoval.
Na mnoho vecí zmeníš pohľad a niektoré zasa definitívne uzavrieš. Zmenou prejde aj tvoja osobnosť – staneš sa istejšou a razantnejšou. Už nebudeš tým dievčaťom, ktoré stálo medzi dverami a bálo sa vstúpiť alebo odísť. Už ty budeš tou, ktorá zanechá v živote iných víchor. Presne taký, aký si druhí zaslúžia. Budeš si vyberať, nie čakať, čo ti bude poskytnuté.
Takže – prečo práve ty? To pochopíš až časom. Keď sa niekam posunieš a na tom mieste ti bude dobre. Keď si raz povieš, že ak by sa to nebolo stalo, nebola by si tam, kde si teraz. Šťastná a silnejšia.
Autor: Laura L.
Coverphoto: Photo by Vadim Sadovski on Unsplash
