Keď som bola mladšia, šialene som sa bála staroby. Nie starnutia ako takého. Ale staroby. Paradoxne ma ako ženu nedesili pribúdajúce vrásky ani boľavé kolená. Vlastne poriadne ani neviem, prečo som každé narodeniny po 25tke mala chuť nie osláviť, ale oplakať. Ale každým rokom sa mi zdalo, že už stará som a že tie najlepšie roky svojho života už mám za sebou, len ja som si ich nestihla užiť…
Všade, kam som sa pohla, mi vraveli: Užívaj si život, kým máš deti. Počkaj o pár rokov, vtedy ti ten čas bude utekať ešte rýchlejšie. Cestuj, kým máš len chlapa, s deťmi to už také ľahké nebude. Nezvykaj si na to, že si pánom svojho života. Porodíš a bude ti vládnuť niekto iný…
unsplash.com
A tak som si vo svojej hlave vytvorila priam hororovú predstavu o tom, čo ma neskôr čaká…
Stále ma prenasledoval pocit, že si musím užívať život, pretože momentálne zažívam jeho najkrajšiu stránku. A ja som si ho užívať nedokázala, za čo som mala obrovské výčitky. Nevedela som sa nájsť – to je ten správny opis. Užívanie si života v mojom prípade znamenalo cielené vyhľadávanie šťastia namiesto toho, aby som šťastie cítila úplne bez môjho úsilia.
A to sa mi nie vždy podarilo. Vydala som sa za niekoho, s kým som šťastná nebola, ale dúfala som v to. Tak veľmi som totiž nástojila na tom, že tú ťažšiu časť svojho života musím prežiť s nejakým mužom, lebo sama sa z toho dozaista zbláznim, až som skončila vedľa niekoho, kto vo mne utopil i tie posledné kúsky šťastia, ktoré som v sebe ešte dovtedy mala.
Narodil sa mi syn a mňa pochytila šialená depresia. Je to samo osebe ťažká životná zmena, ktorú som si ja ešte viac sťažovala pocitom, že odteraz už život bude len o nudných povinnostiach, čo z môjho šťastia budú ukrajovať. Prvé roky som si ako mama vôbec neužila. Aj v tejto úlohe som sa hľadala a začiatky boli mimoriadne náročné. Pochybovala som o tom, či mať dieťa bol rozumný krok.
A takto som prežila nasledujúcich desať rokov…
Pribrala som, nenávidela som sa, k mužovi som nič necítila a materstvo má oberalo o posledné zvyšky síl. Necítila som hodná žiadnej lásky, obdivu ani úcty, no zároveň ma hnevalo, že to od druhých nedostávam. Nežila som, iba som sa každé ráno budila s dušou bez života. Nepodnikla som nič vzrušujúce, nedovoľovala som si niečo prežiť.
Až kým som začala cítiť, že prestávam vládať a že sa začínam blížiť k fáze, ktorá môže byť pre mňa fatálna. Objavila som to povestné dno, o ktorom sa vraví, že pokiaľ naň nedopadneme, nikdy sa neodrazíme vyššie ako ponad jeho okraj. Naozaj to tak je…
K radikálnej zmene nás dokáže prinútiť iba radikálny a tvrdý pád.
unsplash.com
Povedala som si, že chcem žiť aj ja…
A postupne som to začala realizovať. Bez akýchkoľvek vlastných úspor som ukončila manželstvo a začala som úplne od nuly. V 40tke som sa cítila ako študentka, ktorá si našla svoj prvý podnájom. Zo syna sa stal môj najlepší priateľ, akonáhle som si v hlave čosi prestavila a prestala som ho vnímať ako životné bremeno. Kilá šli dole a moje sebavedomie hore… Zrazu som cítila, že ten život za to stojí, a to dávno potom, ako som prešvihla hranicu, o ktorej iní hovorili, že už nič nové a krásne nezažijem.
Nebolo to ľahké. Ani jeden z týchto krokov. Ale dnes môžem čestne prehlásiť, že žijem najlepšie roky svojho života. Vyzerám najlepšie, cítim sa najlepšie… A sú to paradoxne tie roky, o ktorých mi každý vravel, že ma zničia, zastavia a zároveň mi utečú nebezpečne rýchlym tempom.
Týmto vás chcem povedať iba jedno…
Žiť a nielen prežívať sa dá v každom veku. Nebojte sa toho, že vám pribúdajú roky. Mladosť je úžasná, ale chýbajú jej rozvaha a sebapoznanie. No jednu vec na nej predsa len milujem – môžete si ju uchovať v sebe. Nezáleží, koľko máte rokov. Stále môžete byť mladé, ambiciózne, milované a krásne. Len to už bude tentokrát o niečo vycibrenejšie. Už toho budete mať za sebou toľko, že vás prekvapí len máločo.
Život sa nekončí pôrodom, manželstvom, štyridsiatkou ani päťdesiatkou. Končí sa vtedy, keď si ho my ukončíme vo svojej hlave. No stále ho môžeme znovu „oživiť“. Len sa netreba báť.
Autor: Denisa
Coverphoto: Photo by Alexander Lemann on Unsplash
