Sú medzi nami ľudia, ktorí nám najprv ukážu nebo a potom nás dostanú do pekla. A my? My s nimi zostávame… Prečo? Tiež som túto odpoveď dlho hľadala. Aby som pochopila sama seba. Aby som pochopila tých, o ktorých viem, že to peklo dobrovoľne podstupujú. Sú hlúpi? Sú príliš slabí, aby s tým skoncovali? Sú naivní, pretože veria, že sa to nebo okolo nich zase raz objaví? Sú len zaslepení láskou? Neviem to takto zatriediť… Ale jedno viem určite…
Tí, ktorí si prechádzajú peklom vo vzťahu, o tom mnohokrát ani len netušia. Čudné, že? Veď predsa každý si musí všimnúť, že dostane facku. Že je pre niekoho len handrou, zdrojom peňazí či rohožkou, o ktorú si dotyčný – metaforicky vyjadrené, utiera zablatené topánky. Veď každý musí vidieť, že ho ten druhý nemiluje, nie?
unsplash.com
No vlastne ani nie…
Pretože niektorí manipulátori sú natoľko prešpekulovaní, že aj tú facku vedia uštedriť „v správny čas“ tak, aby ju ten, čo ju dostane, prijal s vďakou a s pokorou. Keď som to teraz takto napísala, znie to divne aj mne. Ale je to odraz reality, ktorá sa odohráva za dverami mnohých vzťahov.
Vieš, čo je na nezdravom vzťahu to najhoršie? Že ty nevieš, že je nezdravý. V tej chvíli si to proste neuvedomuješ a to je zároveň aj odpoveď na častú otázku, prečo tak dlho ľudia zostávajú s niekým, kto im ubližuje. Z neba do pekla totiž nespadneš zo dna deň. Presunieš sa tam po malých krôčikoch, a preto nie si schopná zaregistrovať tú drastickú zmenu, ktorá nastala.
Na začiatku tejto lásky vidíš len to pekné. Srdce, ktoré miluje, totiž vždy oklame mozog, ktorý premýšľa. A potom, keď sa všetko zlé vo vzťahu pekne pomaličky stupňuje, si hlava na túto zmenu zvyká. Či to chceš, či nechceš. Je to jednoducho tak.
Ani si nevšimneš, že trpíš…
Ak by si spoznala niekoho, kto ti vynadá už na prvom stretnutí, povie ti, že si škaredá a totálne nemožná, na druhé rande by si s ním už nešla. Logicky… Nemala by si čas zamilovať sa do neho, pretože srdce sa voči takému človeku jednoducho neotvorí. Ten muž ti to nebo neukázal…
No ak stretneš chlapa, ktorý si ťa na prvom rande obmotá okolo prsta, zanechá v tebe príjemnú stopu, chceš ho vidieť opäť. Ak pokračuje vo všetkých prejavoch lásky a je ti sympatický, zamiluješ sa do neho. A keď sa postupne začne meniť, ty ho si ho tiež postupne začneš obraňovať. Tú zmenu ani nezbadáš, „len“ ju pocítiš. Veď na začiatku bol iný a ty si ho predsa takého pamätáš. Oklameš samu seba. Poprieš realitu a zároveň ju prijmeš. Ocitneš sa v pekle a ani nevieš ako.
Keď miluješ, chceš ten vzťah zachrániť. Keď miluješ, chceš tú lásku späť. Keď miluješ, vieš aj odpúšťať. Nechceš sa vzdať. A to, že si sa z neba presunula do pekla, si naozaj nevšimneš, pretože si príliš zaneprázdnená láskou, ktorú cítiš.
unsplash.com
My ľudia máme vo zvyku zmieriť sa s tým, čo sa okolo nás práve odohráva…
Bolesť cítiš, chceš sa jej zbaviť, no napokon sa jej poddáš. Stane sa tvojou súčasťou. Ak si v niekoho očiach tá najhoršia a najnemožnejšia, začneš tomu veriť. Žiješ tým, čo sa práve naokolo deje. Keď ti niekto vtĺka do hlavy, že toto je zdravý vzťah, že za všetky nedorozumenia môžeš ty a že si nič iné nezaslúžiš, nedokážeš o seba zabojovať. Nie je to o naivite či o slabosti. Je to zákon – prirodzená reakcia mozgu. Takto to proste funguje.
Vieš, kedy si všimneš, že si trpela? Keď už trpieť nebudeš. Keď prídeš na to, že tento vzťah je buď – alebo. Buď ty, alebo totálna tma… Tvoj koniec. Keď ťa zničí úplne celú a už v tebe nezostane nič, čo by sa dalo zlomiť. To, že si trpela, si uvedomíš, až keď z toho pekla vyjdeš a začneš sa znovu prispôsobovať prítomnosti. Keď si to nebo dopraješ sama svojím únikom. Až potom si povieš, že si nevieš logicky vysvetliť, prečo si to vtedy nevidela. Ale tú odpoveď už poznáš… Pretože si sa do toho pekla dostávala dlho. Pretože nenastalo zo dňa na deň. Pretože ten, kto to peklo vytvoril, presne vedel, čo a ako robí…
Coverphoto: Photo by Nicolas Prieto on Unsplash
