Zvykla som si na to, že môj život je sínusoida. Obdobia, kedy sa nedeje nič výnimočné, striedajú také, počas ktorých sa všetko pokašle. Rozsype, domrví, rozbije… Jeden problém nestihnem celý uhasiť a už vznikne ďalší. A práve tieto obdobia na najviac naučili vážiť si seba, a to nielen preto, že mi ukázali, koľko toho zvládnem a že vlastne žiadne „maximum“ svojich síl nemám, pretože vždy, keď som si myslela, že som ho dosiahla, som bola nútená túto hranicu ešte preskočiť.
Tieto časy mi zdôraznili ešte jednu vec… Že je dôležité separovať. Nie odpad, ale myšlienky, priority a vzťahy. Triediť „zrná od pliev“ – skutočných priateľov od tých, ktorí priateľmi ani zďaleka nie sú, no strácajú sa vo vlastnom živote natoľko, že v ňom potrebujú blúdiť s niekým iným. Hoc aj za cenu, že k tomu človeku nič necítia a možno si o ňom nič dobré ani nemyslia.
unsplash.com
Musela som sa odstrihnúť aj od toho, čo by ma za iných okolností nežmýkalo z energie. Vieš, keď nemáš energiu na nič a čas ti nezvýši ani na to, aby si sa aspoň raz za deň pozrela do zrkadla, či sa tá špirála spred troch dní rozmazala do stratena, alebo stále vyzeráš ako unavená panda, rozmyslíš si, nad čím všetkým sa pozastavíš a či ti to stojí za to.
A vtedy som prišla na to, že nemám čas ani energiu na cudzie drámy…
Nielen preto, že mám dosť tých svojich. Unavovalo ma to. Presnejšie hneď niekoľko vecí… S niektorými ľuďmi to bolo o tom istom, stále dookola. Z ničoho robili drámu a potrebovali poslucháča. Dobrú dušu, na ktorú prehodia nános špiny zo svojich životov. Rady ignorovali, riešenia nepotrebovali. Chceli len pozornosť, poľutovanie, no po zlepšení neprahli.
Za iných okolností, kedy som nemusela trikrát premýšľať, čomu venujem svoju pozornosť, sa to dalo zniesť. Vlastne som si na tieto povahy nejako zvykla – dalo by sa povedať, že som to prehliadala. No keď riešite vlastnú drámu, nemôžete prijímať i tie cudzie. Sú totiž dni, kedy nepotrebujete nič iné, iba pokoj. Ticho, žiadne rozptýlenie a už vôbec nie pretvárky, o ktorých neviete, čo si máte o nich vlastne myslieť.
unsplash.com
Preto malo možno veľa ľudí pocit, že som sa na nich vykašľala…
Ale ja som už jednoducho nevládala. Skutočne nebolo v mojich silách dávať dookola tie isté rady, ktoré dotyčný aj tak nikdy do praxe aplikoval. Nedokázala som predstierať, že ma neobťažujú hodinové telefonáty o tom, aké pseudoproblémy trápia niekoho iného, a nadovšetko som už nemala chuť preniesť sa cez skutočnosť, že otázka, ako sa mám ja, počas tejto hodiny vôbec nepadla.
Musela som si vybrať seba… A nie je mi to ľúto, hoci viem, že mnohí si to vysvetlili po svojom – že som sa na nich vykašľala. Bez príčiny. Len tak. Možno si hovoria, že mi preplo. Že sa mi neprimerane zvýšilo ego. Ale ja som bola z toho všetkého „len“ unavená. Unavená natoľko, až som pochopila, že vzdať sa a povedať si dosť, je obrovský rozdiel.
Coverphoto: Photo by Egor Shilref on Unsplash
