Poznám iba dva typy ľudí. Výnimočne teraz ľudstvo nebudem deliť na dve polovice, z ktorej jedna je pizzu aj s okrajmi a tá druhá zahŕňa jedincov, čo tie zväčša cesnakové kraje barbarsky vyhodia. Ale skôr ich rozdelím podľa toho, ako pristupujú ku vzťahom. Jedna skupina doslova odhadzuje aj také vzťahy, na ktorých sa vyskytla i nepatrná štrbinka. Proste to už nie je to, čo bývalo, a tak šup s tým preč, namiesto toho, aby sa pokúsili o nápravu, pošlú toho človeka kamsi do teplých krajín. Bez mihnutia oka, veď ľudí je na svete niekoľko miliárd, tak prečo strácať čas práve s týmto jedným…
A potom je tu druhý extrém. Takzvaní čakatelia. Veční čakatelia, veční otvárači už stokrát privretých, no nikdy nie definitívne zavretých dverí. Pre nich existuje iba tento jeden človek. Zvyšné miliardy sú len do počtu. Čo tam po tom, že im tisíckrát dal najavo, že si ich váži asi tak ako päťcentovku v peňaženke. Oni ho aj napriek tomu vnímajú ako tú najcennejšiu tehličku zlata.
unsplash.com
A práve o nich chcem dnes hovoriť…
Hlavne z toho dôvodu, že som dlho bola jednou z nich. Už odmalička som dokázala čakať nielen v rade na zmrzlinu, ale i na spasenie takých vzťahov, ktoré by nespasil ani blesk z jasného neba. Myslíte, že mi to došlo vždy v pravý čas? Že čakám na niečo, čo sa už nikdy nestane? Nie… Približne tridsať rokov som sa potácala vo vzťahoch, ktoré som mala rázne uzavrieť pomyselným buchnutím dverí.
Nejdem tu zachádzať do detailov, pretože tie teraz nie sú podstatné. Šlo o priateľstvá, za ktorými som nevedela napísať poslednú bodku, o muža, na ktorého lásku som donekonečna čakala, hoci mi vlastne nikdy nedal jasný signál, že by ma chcel „tak naozajstne“ milovať, a aj o otca, ktorý ma nikdy nevidel, no napriek tomu sa neustále do mojej mysle vracal. Všetky tieto vzťahy spájal jeden problém – nevedela som to uzavrieť. Vysporiadať sa s tým, odpustiť, nechať to tak, začať odznovu bez nich… Opustiť ich myšlienkami aj srdcom. Stále som mala potrebu niečo riešiť a chcela som prísť na to, prečo niekto urobil to, čo ma zranilo. Chcela som diskutovať, chcela som im dokazovať, že ja za nápravu tohto vzťahu stojím, akoby neexistovala možnosť, že môžem tieto vzťahy aj ukončiť.
unsplash.com
Vieš, kam to viedlo?
K ešte ďalším problémom. Pretože čím viac som týmto ľuďom ukazovala, že odpúšťam všetko a nikam neodchádzam, začali si dovoľovať ešte viac. Nemuseli sa báť, že by som sa zvrtla na päte a odišla, lebo už predtým som im niekokoľkrát dala najavo, že to nie som schopná urobiť. A tak sa tieto vzťahy vyostrovali ešte viac. Žiaden z nich sa nenapravil, žiaden človek si neuvedomil, akú chybu napáchal, práve naopak – všetci začali robiť voči môjmu srdcu ďalšie prehrešky. Akoby mi niekto tam hore chcel naznačiť, že sa musím naučiť odchádzať. Takže čo z toho vyplýva? Že včas neuzavrieť niektoré vzťahy sa naozaj nevypláca.
Ďalšia skupina problémov vyplývajúca z môjho čakania na zázraky sa týkala „už len“ mňa. Ja som sa za ten čas nikam nepohla… Vôbec nikam. Točila som sa v bludnom kruhu, od jedného sklamania podopretého nádejou k druhému. Čakajúc na jedného muža som zatiaľ odplašila niekoľko ďalších, ktorí mali so mnou určite lepšie úmysly. Tolerujúc falošné kamarátstva som nemala čas venovať sa tým správnym priateľom. A neustále vracanie sa k otcovi, ktorého nezaujímal ani deň môjho narodenia, nieto ešte moja existencia samotná, ma len privádzalo k myšlienkam, ktoré roky systematicky udupávali moje sebavedomie.
To všetko sú dôsledky toho, že som v sebe nenašla odhodlanie uzavrieť tie nesprávne vzťahy…
Keď sa tak nad tým zamyslím, problémom vlastne ani nebolo ani to, čo sa mi stalo. Problémom nebol jeden muž, ktorý sa so mnou celkom šikovne zahrával. Ani otec, ktorý sa na mňa vykašľal, ani kamarátky, ktoré mali úplne iné hodnoty ako ja… Pretože to sa stáva… Sú muži, ktorí nás milovať nebudú, sú rodičia, ktorí sa zbavia zodpovednosti, sú ľudia, ktorí nevedia, čo je to úprimnosť… Nič tragické, i keď nečestné, nepekné a podlé… Ale taký je život.
Očakávať, že všetky vzťahy nám budú vychádzať podľa našich predstáv a budú pre nás len pohladením, nie lekciou, je istá forma sebatrýznenia.
Tragédiu však z toho robíme my, keď tieto záležitosti neustále pitveme. Nebolo by ľahšie povedať si, že to, ako sa k nám iní správajú, vypovedá o nich, a nechať to tak? Nebolo by lepšie, ak sa naskytne jeden problém, nepridávať k nemu ešte ďalšie? Nebolo by lepšie, aby sme tým najväčším problémom v našom živote neboli občas my sami?
unsplash.com
Pretože niekedy tým problémovým článkom sme…
A áno, chce to odvahu priznať si to. Dokáže to len silná osobnosť, pretože tí slabší si vždy nájdu výhovorku, aby neustále hádzali vinu na druhých. „On mi ublížil a teraz môže za to, že trpím…“ Zvykla som si hovoriť, až kým som nepochopila, že pravdu mám len sčasti. Áno, ublížil mi. To je pravda. Tam je jeho podiel viny. Ale skutočne môže za to, že trpím? Naozaj môžem túto vetu vysloviť aj po roku, po dvoch? Je to na zamyslenie… Veď nie som predsa nesvojprávna. A to, ako rýchlo sa vystrábim z nejakého sklamania, je len na mne.
Zavrieť dvere. Obrátiť list. Začať novú kapitolu. Vyhrať sama nad sebou. Napísať poslednú bodku… Nazvi to, ako len chceš. Je jedno, ako túto skutočnosť pomenuješ. Dôležité však je, kedy sa na to odhodláš a či samu seba presvedčíš, že je to možno to najťažšie, no najlepšie rozhodnutie. Pre teba… Aby si odstránila problémové osoby zo svojho života a aby si nebola tvojím najväčším problémom ty sama.
Coverphoto: Photo by shahin khalaji on Unsplash
O tom, aké je dôležité niektoré vzťahy včas uzavrieť, je aj Miina kniha Stretni sám seba. Môžete si ju kúpiť priamo v našom eshope TU.
