Koľké z nás už boli v pozícii, keď sa muž rozhodoval, či ju chce vo svojom živote? A koľkokrát sa ti to stalo? Vždy keď to príde… Dostaneme nálepku NIE DOSŤ DOBRÁ na to, aby si bol istý. A tak sa ráno zase oblečie a odíde bez odpovede na otázku, či sa znovu uvidíme. Zažili sme odmietnutie a zažili sme to napätie, či sa pre nás niekto rozhodne. Pamätáte si, ako veľmi to bolí… Už len ten fakt, že sa musí rozhodovať. A keď sa rozhodne, samozrejme nie pre nás.
Dlho premýšľame, čo sme urobili zle. Čo sme povedali alebo naopak nepovedali. A my potom píšeme smsky hodné románu alebo počúvame piesne, ktoré nám ich pripomínajú, alebo také, ktorých slová vystihujú naše pocity. Píšeme im že sú sebci a vyčítame im.
unsplash.com
Potom si vyčítame, že asi ozaj nie sme v poriadku…
Čítame články a čítame knihy, kde ženy ženám radia, ako sa na neho vykašľať, ako na neho nemyslieť a ako na neho zabudnúť. Koľké to takto robíme… Koľko drahocenného času minieme na muža, ktorý nám napokon povie, že sa necíti na vzťah alebo si nájde inú ženu a my premýšľame, o čo je lepšia než my.
A potom sa pcháme čokoládou a vínom. Plačeme na zemi v kúpeľni, v posteliach do vankúša, v sprche, kde voda zmyje slzy a špirálu. Cestou v aute, keď hrá ten song, ktorý nám ho pripomína, smrkáme a spievame si ho. Takto to ide dovtedy, kým si uvedomíme, že nás nie je hodný a že asi nám nebol súdený. A že príde ďalší, lepší… Ale ono sa to len opakuje a roky idú. Zrazu máme 30 a zisťujeme, že sme nemilované a nikdy sme vlastne ani neboli.
Chvíľu upriamujeme pozornosť na seba, učíme sa z chýb alebo veľa pracujeme, vymetáme kluby, meditujeme, čítame, háčkujeme, štrikujeme, kúpime si psa, sme ako-tak v poriadku ideme von a skončíme znovu len s mužom na jednu noc. Na chvíľu je nám dobre, ale nezabúdame, že sa to nevyrovná tomu zaspávať niekomu na ramene. Keď nám má kto ráno urobiť kávu a vypiť si ju s nami. A v nedeľu len tak pozerať z postele film.
unsplash.com
Prečo je tak ťažké nájsť niekoho, kto nás neopustí?
Chcela by som naozaj vedieť, čo môže za fakt, že nevieme nájsť lásku. Niekedy naozaj roky. Sme len veľmi nároční? Jednu vec viem… Tá skutočnosť, že som taká, aká som, odo mňa odháňala niektorých ľudí. Keď sa tak spätne pozriem na tie akože lásky, uvedomím si, že ani s jedným by som nemohla byť sama sebou. Že by sme sa asi nezhodli ani na tom nedeľnom filme alebo by mi tú kávu ráno neuvaril, lebo kávu ani nepije. Že tým, že ma opustil, ma posúval vpred a ja som ďalej len vedela, že všetko sa deje pre niečo.
Ľutujem každú jednu slzu vyronenú za niekoho, kto si ju vôbec nezaslúžil. Pre niekoho, koho sme len jednou z možností. Sme tak pohltení túžbou mať lásku, že si ani neuvedomujeme, že ju vlastne máme.
Samy k sebe…
Buďme dosť hrdé na to, že si nepripútame k sebe niekoho, kto ani nevie, či chce s nami vlastne byť. Tak láska naozaj nevyzerá.
Venuj lásku sebe, kúp si šaty, kúp si prsteň, zober sa do kina alebo na dovolenku. Vzdelávaj sa, poznávaj sa a ver, že tá láska, na ktorú čakáš, príde. Volá sa to dôvera v život ako taký. Unášame sa dňami, poznávame nových ľudí a cez naše záľuby alebo vízie stretávame ľudí podobných nám. Takto si nás život pohadzuje stačí mať oči a srdce otvorené. Život ťa k nej posunie a možno tá láska bude úplne iná než tá, na ktorú si roky čakala.
Autor: Zuzu G.
Coverphoto: Photo by Bin Thiều on Unsplash
