Dávno predtým, ako sme sa zoznámili, som čítala jeden citát. „Povedz mi pravdu. Vždy. Aj keď ma to bude bolieť… No vždy je lepšie zlomiť niekomu srdce pravdou, ako ho načas zalepiť klamstvami.“ Ach, aká pravda. Skutočne je to tak. A doplnila by som ešte: Ak máš niekomu svojím rozhodnutím ublížiť, urob to hneď a nič pred ním nezatajuj. Tú bolesť i tak raz spôsobíš. Neoddiališ ju, práve naopak – čím viac spomienok v človeku zanecháš, o to viac to neskôr bude bolieť.
Vtedy, keď som to čítala po prvýkrát, som ani len netušila, ako veľmi ma tieto slová neskôr rozplačú. Koľko pravdy, ktorá mi dovtedy tak chýbala, v nich objavím. Koľkými výčitkami, že som na to mala prísť sama a skôr, sa obsypem. Presne tento citát mi pripomína náš vzťah. Ja som si „z našej skúsenosti“ vzala mnoho. A ty si, prosím, vezmi ponaučenie, ktoré z vyššie napísaných slov vyplýva. Klamstvami nikoho neurobíš šťastným…
unsplash.com
Pretože tvrdiť niekomu, kto ťa miluje, že ho miluješ tiež, je jeden z najzákernejších skutkov na svete…
Poviem ti, prečo… Ak vyslovíš mám ťa rád, ktoré nie je pravdivé, získavaš niečo, čo ti nepatrí. Prijímaš lásku, ktorá nikdy nemala byť tvoja. Prijímaš jej „výhody“, ktoré si nikdy nemal dostať ty. Mal to prijímať niekto, kto to vie opätovať späť, no nie falošnými slovami a skutkami, ktoré boli robené len preto, aby si niekomu zalepil oči.
Že ma nikdy neprepadli pochybnosti? Že som to nikdy nezačala tušiť? Mýliš sa… Kdesi v mojom podvedomí to bolo. Ten pocit, že toto nie je dobré. Že sa raz stane čosi, čo mi načas zlomí srdce. Kdesi vo svojom vnútri som vedela, že nerobím správnu vec, ak mám zakryté oči a otvorené srdce, no radšej som toto tušenie v sebe potláčala. Verila som pravde, ktorá nebola pravdivá… Tej tvojej… A tú svoju, tú skutočnú, som zaháňala preč, pretože ona mi neponúkala nič, len tvoju stratu. A ty, ty si mi ponúkal všetko. Aspoň sľubmi, no tie mi vtedy stačili.
Áno, rozbilo by sa mi srdce, ak by si mi povedal pravdu. Ale takto si mi ho pomaly štiepil na kúsky.
unsplash.com
No vieš, čo je ešte horšie?
Že som si na tú bolesť zvykla. Že som ju považovala za niečo, čo k láske patrí. A doteraz sa tohto dozvuku neviem zbaviť. Ešte aj dnes mám pocit, že láska, ktorá ti srdce neštiepi, je len vo filmoch a že k tej, ktorú môžeme zažiť v našej každodennej realite, turbulencie proste patria. Nezdá sa mi to reálne… Ten scenár, že sa do seba dvaja ľudia zamilujú a obaja cítia to isté. Že nikto nikomu neklame, nič pred nikým nezatajuje. Opäť som prijala realitu, akú si mi vnukol ty…
Milovala som iba ja. Ty nie… Tvrdil si mi opak. No nenechám všetko len na tvojich pleciach… Čiastočne si za to môžem sama. Ignorovala som seba, svoje pocity, svoje pochybnosti. Vlastne to, čo sa stalo, si navrhol ty a ja som to dovolila… No neviním sa za to. Nechám tú bolesť v sebe doznieť a viac sa v nej nebudem vŕtať. Vzťahom s tebou som si naubližovala dosť a ak sa ukončil náš vzťah, musím skoncovať aj s výčitkami.
Prijať lásku, ktorá bolí, vôbec nie je ťažké. Akceptujeme ju, pretože sa presvedčíme, že ju chceme. Omnoho ťažšie je neskôr si pripustiť, že by takto láska vyzerať nemala…
Coverphoto: Photo by Esther Tuttle on Unsplash
