Koľkokrát sme verili niekomu, kto nás už viackrát presvedčil, že sa mu veriť nedá?
Koľkokrát sme videli náznaky lásky tam, kde bolo iba klamstvo?
Koľkokrát sme si mysleli, že to zvládneme spolu, a pritom sme boli donútení zvládnuť všetko osamote?
Koľkokrát sme verili v lásku a našli sme len beznádej?
Koľkokrát sme v sebe potláčali sklamanie a tým opäť raz sklamali len seba?
Koľkokrát sme lásku hľadali, no objavili iba samotu a prázdno?
Veľakrát… V jednom a v tom istom vzťahu alebo vo viacerých láskach, na konci ktorých sme sa presvedčili, že sme znovu len zopakovali tie isté chyby… Lásku hľadáme všetci, chceme sa s niekým spojiť v jedno, chcem vedieť, že nám ktosi rozumie aj vo chvíľach, kedy nerozumieme sami sebe, chceme si byť istí, že ak raz na nás všetko to zlé doľahne, nebudeme na tú ťažobu sami, že s nami bude niekto, kto prečká, kým prestaneme plakať. Nik z nás totiž nechce plakať sám. A ani sa sám smiať. A vtedy… Vtedy, keď túžime po láske, keď ju hľadáme, keď sami seba obalamutíme, že sme ju našli, tak vtedy…
unsplash.com
Vtedy sme najzraniteľnejší…
Možno pár dní, možno pár rokov. No každý z nás už čosi hľadal tam, kde to nikdy nebolo. Na nesprávnom mieste, s nesprávnou osobou, v nesprávnom čase a s nesprávnym presvedčením v duši. Išli sme za cieľom nevediac, že šoférujeme v protismere, že nelietame, ale padáme, že sa pozeráme do zlých očí a načahujeme sa za nesprávnymi rukami. V láske sa pomýlime. Občas nakrátko, občas to trvá pekelne dlho.
A mýlime sa preto, že sa v tej chvíli skutočne mýliť chceme, pretože pravda bolí tisíckrát viac ako sladké klamstvá. Pravda nás vytrhne z náručia, do ktorého chceme patriť, klamstvo nás tam ešte ponechá. Na tak dlho, kým nepochopíme, že to zmysel nemá. Že jediným zmyslom tejto lásky, tak naivnej a jednostrannej, je len týrať nás.
Nie je to o tom, ako veľmi je zamilovaná a či si vie predstaviť život bez teba. Je to o tom, koľkokrát si jej už dokázal, že sa dá žiť s niekým, a predsa bez neho. Je to o chvíľach, kedy sa nemala na koho spoľahnúť, hoci sa chvíľu predtým s tebou rozprávala a slovami aj pohľadmi ste ešte viac len rozvírili prázdnotu. Je to o tom, koľkokrát si z nej svojimi činmi vydoloval jej najväčšiu silu. Presne tú, o ktorej nikdy netušila, no pomohla jej nezblázniť sa z toho, kam ste sa vy dvaja dostali. Tak presne tú silu teraz použije na nový začiatok, ktorý jej život rozdelí na dve etapy – život s tebou a život po tebe.
unsplash.com
Už teraz tuší, že nemá čo stratiť….
Len získať. Pretože vzťahy, o ktoré najviac bojujeme, pre nás zväčša predstavujú tú najväčšiu stratu, iba to v danom momente nevidíme. Sústredíme sa na výsledok, na naše sny, ilúzie a predstavy. To nádej v niečo lepšie je tou, ktorá tlmí bolesť. To nádej má dočasný analgetický účinok. Bolí to a súčasne i nebolí. Pretože veríme. Veríme, že to má cenu, že to má zmysel, že raz nás už srdce nebude bolieť vôbec. Že jedného dňa ten, kto nám uštedril pár rán, ich aj vylieči.
Lenže vo väčšine prípadov to nie je náš prípad… A nebol to ani jej prípad. Znovu je ženou, jednou z milióna, jednou z tých, ktorej príbeh je síce jedinečný, no nápadne sa ponáša na tisícky ďalších. Okolnosti sa rôznia, no pocity a výsledok sú rovnaké. Pocity bolia a výsledok nie je pozitívny. Už nie je odhodlaná milovať. Za každú cenu a za toľko obety. Už sa jej cieľ trochu zmenil, pretože táto skúsenosť jej otvorila oči.
Už si predtým, ako zaspáva, nehovorí, že všetko raz bude dobré, presne také, aké to chce mať. Už si vraví len jedno… Že nikdy viac nebude hľadať lásku. Že viac sa nebude zdržovať na nesprávnych miestach, v nesprávnom čase s nesprávnymi osobami. Pretože tam lásku nenájde. Nikdy. Nech by si to akokoľvek želala.
Coverphoto: Photo by Zach Guinta on Unsplash
