Možno sa aj ty práve teraz nachádzaš v období, kedy sa pýtaš, kedy to konečne prejde. Kedy ťa konkrétne prejde on… Kedy sa skončí ten záujem, kedy sa to celé pretne, kedy, kedy, kedy… Chceš to i nechceš. Bojíš sa toho, no zároveň vieš, že ešte na to nie si pripravená. Nie tak celkom. Spôsobom, ktorý by ťa presvedčil, že môžeš sama sebe veriť, že to zvládneš. Že tie dvere, ktoré raz zavrieš, neskôr popohnaná nádejou a slepou vierou v čosi, čo nikdy neexistovalo, opäť neotvoríš.
Pýtaš sa, či to raz príde. Ten moment, ktorý ťa oslobodí od všetkého, čo ťa ešte núti dúfať. Alebo už ani neveríš? Sama nevieš… Popísať to, čo sa v tebe práve odohráva, je rovnako ťažké ako zorientovať sa v ňom. V mužovi, ktorého činy nikdy nenasledovali jeho slová, ktorý v tebe dokázal rozpáliť oheň, no zároveň ťa hneď na to ponoril do ľadovej vody.
unsplash.com
Už si sa k tomu mnohokrát odhodlala…
Zabudnúť, viac sa neozvať, postaviť sa k nemu čelom a povedať, že je koniec. Lenže vždy ťa niečo donútilo tieto kroky oľutovať. Vrátiť sa späť, predsa len si vypočuť ďalšie ospravedlnenie, opäť začať veriť, že tentokrát to bude iné. Také, aké si to vždy chcela. Ako si si už na začiatku predstavovala, že to bude.
Lenže nikdy sa to nestalo. Desiata šanca, jedenáste sklamanie. Čím silnejšie si verila, že tento raz sa to už podarí, o to tvrdší bol pád. Nezmenilo sa nič. Dokonca ani ty nie, pretože stále v sebe nachádzaš posledné úlomky nádeje, ktorú by ktosi iný už dávno pochoval. A tak vždy, keď všetko stíchne, ty znovu nemôžeš zaspať, pýtaš sa, prečo si taká slabá. Alebo silná? Uhol pohľadu… Pýtaš sa, kedy to príde a či vôbec. A ja mám pre teba odpoveď…
unsplash.com
Jednoducho budeš príliš unavená…
Zo života s ním aj bez neho. Z myšlienok, ktoré nikam nevedú, z otázok, na ktoré niet odpovedí. Z čakania, kým sa ti rozsvieti displej telefónu, na jeho zmenu, ospravedlnenie, vysvetlenia či na to, kedy prestane zaspávať chrbtom otočeným k tebe. Zo všetkého, čo sa ho bude týkať, i zo spomienok, ktoré sa ho týkali len okrajovo. Už nebudeš trvať na tom, aby si počula „prepáč“ či „poďme to napraviť.“ Už budeš chcieť iba jedno… Svätý pokoj. Nech to stojí, čo to stojí…
A to bude ten moment, kedy to celé uzavrieš. Kedy precitneš, pretneš to puto, ten sled nikam nevedúcich myšlienok. Kedy si povieš, že táto kapitola sa skončila už dávno predtým, ako si bola pripravená ju ty sama uzavrieť. Pretože k tým krokom, na ktoré sa odhodlávame príliš dlho, nás nakoniec nedokope vidina nového začiatku. Ani nová láska, sebaláska, pud sebazáchovy či chuť niečo konečne zmeniť. Dokope nás k tomu únava. Totálna vyčerpanosť, ktorá sa v nás dlhé roky zbierala.
Presne vtedy, keď sme na smrť unavení z niekoho hier a klamstiev, vtedy si povieme, že toho máme dosť. Že hoci sme to kedysi tak strašne nechceli, teraz je koniec presne to, čo nás môže zachrániť.
Coverphoto: Photo by Vladislav Nahorny on Unsplash
