Zvláštne, ako dlho som na tento okamih dokázala kedysi čakať. Dnes to však so mnou nič nerobí. Jedinou emóciou bol slabý úsmev, vetché pobavenie, ktoré sa rozplynulo, akonáhle moju myseľ opustila táto spomienka. Kedysi som týmto okamihom bola priam posadnutá. Veľmi som si želala, aby sa to stalo. Aby sa to medzi nami urovnalo a ty si si utriedil priority. Ach, áno, kedysi by som za to, aby som počula tieto slová, dala aj vlastný život, pretože práve ten bez teba stál za nič.
No časy sa menia. Teda vlastne nie. Menia sa ľudia, ktorí tie časy žijú. Zmenia sa ich postoje, myšlienky, priority, pohľady… Zmení sa všetko, čo sa ich týka, a čas pri tom zohráva len sekundárnu úlohu. Dopomôže im k tejto zmene, no sami predsa vieme, že ten, kto sa zmeniť nechce, sa nikdy nezmení, hoc by uplynulo aj sto rokov. Preto vravím, že sa nezmenilo skoro nič…
unsplash.com
Iba ja… Žena, ktorá sa už chcela niekam posunúť…
Hocikam, to mi bolo úplne jedno. Potrebovala som sa dostať von z pekla, ktoré sa medzi nami vytvorilo. Nezáležalo mi na tom, čo všetko stratím, pretože občas sa mi zdalo, že som už stratila úplne všetko. A takíto ľudia sú nekompromisní. Na konci dňa, stratení v láske, opantaní beznádejou vychádzajúcou z tisícky nesplnených šancí v sebe nájdu odvahu. Prelomia ľady, spália mosty poháňaní predstavou, že všetka bolesť sa raz pominie. Len treba ešte zatnúť zuby a vydržať.
A ja som vydržala. Aj keď, vnímajúc to spätne, to také ťažké vôbec nebolo. Zvláštne, že sa dokážeme báť aj takých rozhodnutí, ktoré nás oslobodia. Ktoré pred nami len otvoria bránu von z pekla, ktoré sú pre nás priepustkou z väzenia. Zvláštne, akí sme my ľudia hlúpi a slepí, ak strácame, ak prichádzame na to, že sme sa v niekom zmýlili…
Dnes je zbytočné vravieť mi, ako si všetko pochopil…
Pretože som veľa vecí pochopila i ja. Dnes nechcem počuť, že ma miluješ, lebo už to pre mňa neznamená nič. Sú to zbytočné slová, prázdna fráza, nad pravdivosťou ktorej sa ani nejdem zamýšľať. Dôvod asi poznáš… Aj keby som z tvojich úst počula pravdu, bolo by mi to jedno. Dnes nechcem, aby si sa vrátil – lepší, vyrovnanejší. Pretože okrem teba som sa zmenila i ja. Stretli by sa dvaja cudzí ľudia, ktorých spája len matná spomienka na časy, akí k sebe boli bezohľadní. Ako sa vedeli týrať citom, ktorý ich mal pred všetkým zlým chrániť, no popravde ich len devastoval.
Dnes mi, prosím, nehovor, že ma máš rád. Pretože už ma milovať nemôžeš. Miluješ to dievča, akým som bola kedysi. Miluješ spomienku na mňa, moju oddanosť, moju lásku, ktorú si práve ty zničil. Miluješ niečo, čo sa ti rozpadlo pod rukami, tvojím vlastným úsilím. Miluješ to, čo dnes už neexistuje, rovnako ako som ja milovala lásku, ktorá medzi nami nikdy neexistovala kedysi. Ak raz niekoho pustíš preč, ak ho raz prinútiš, aby sa vzal a odišiel, nemôžeš čakať, že bude rovnaký. Zmení ho totiž to všetko, čo sa stalo – s tebou i bez teba.
unsplash.com
Včera bolo neskoro. Neskoro na ospravedlnenia, neskoro na lásku. Neskoro na kroky späť či beh dopredu za mnou. Neskoro na nás dvoch, pretože ty a ja sme boli „my“ len chvíľu. Na slabulinký okamih, ktorý pretrval len v čase, keď sme sa po prvýkrát uvideli, a potom sme len cítili jeho miznúci dozvuk.
Už včera bolo neskoro ma milovať…
Nieto dnes. Pretože žena sa časom naučí rozoznávať nepatrné signály. Pochopí rozdiely medzi láskou, ktorá život uľahčuje, a takou, čo komplikuje. Pochopí, že mnoho vecí sa nikdy nezmení a mnoho sa, naopak, zmení prevratne. Nedokáže klamať samu seba večne a už vôbec nie vtedy, keď má pred sebou klamára. Pochopí, že hoci jej povieš, aby zostala, posielaš ju preč. Skutkami, ktoré sa nikdy nestali, lžou, ktorú odhalila, láskou, ktorá bolela až príliš na to, aby sa jej ešte venovala. Pochopí, že niektoré city treba pochovať. Lebo inak pochovajú ony ju.
Vraví sa, že na lásku nikdy nie je neskoro. No nie je to pravda. Možno sme len opäť výnimkou, ktorá potvrdzuje ďalšie pravidlo. Áno, tých výnimiek tam bolo viac. Avšak dnes je už pre nás neskoro.
Každý z nás totiž skôr či neskôr pochopí, že žiť bez lásky sa dá. No nedá sa žiť vo vzťahu, v ktorom nie je láska. Preto prestaneme trvať na nápravách či druhej šanci…
Autor: Laura L.
Coverphoto: Photo by zana pq on Unsplash
