Trvalo to dlho – možno viac ako dlho, ale potom zrazu som jedného dňa jednoducho vstala a vedela, že už viac nemôžem žiť týmto skazeným príbehom. Vedela som, že nemôžem večne zostať zaseknutá na jednom mieste, že sa už musím pohnúť ďalej. Nečakala som, že to urobíš so mnou, vedela som totiž, že ak by som stále len vyčkávala na teba, nikdy by som nikam nešla.
Tak dlho som bola pripravená nasledovať tvoje kroky, ale ako som aj mohla, keď si žiadne nerobil?
Bola som už tak unavená z čakania, že som takmer zabudla, že viem kráčať aj bez teba. A v momente, keď som si na to konečne spomenula, vtedy som pochopila, že v tomto príbehu viac nie je prečo zostávať. Ja som nepotrebovala o veciach len počúvať, chcela som tie činy vidieť, už sa však nebolo na čo pozerať.
unsplash.com
Pohla som sa ďalej, dopísala poslednú kapitolu nášho príbehu, zavrela knihu a uložila ju v mysli do zásuvky s nápisom „nevyťahovať.“ Nič z toho som neurobila rada, nič z toho som urobiť nechcela.
Chcela som, aby si bol súčasťou môjho príbehu, ideálne navždy, ale dnes už viem, že takto veci proste nefungujú.
Tak teraz píšem tebe, mužovi, ktorý mi veľa vzal, ale zároveň ma aj veľa naučil…
Viem, že vo mne zostaneš, nech už pôjdem kamkoľvek.
Viem, že odo mňa neodídeš, pretože vo mne žiješ… Ale už ma neovládaš. Moje rozhodnutia už nie sú zároveň aj tvojimi a smer, ktorým kráčam, už nie je ten, ktorý by si mi vybral ty. Ale to je v poriadku, ba čo viac, presne takto to má byť.
A teraz už dobre viem, že aj keď stretnúť ťa bol osud, tam sa to skončilo…
Áno, mali sme sa stretnúť, ale to je tak všetko, nikdy sme nemali byť niečím viac. Preto ťa púšťam, už viac nemôžem žiť v spomienkach, síce krásnych, ale zato dávno minulých.
Vytvorím si sama vlastnú cestu a už nikdy sa nebudem obzerať, či nasleduješ moje kroky. Dobre viem, že tam nebudeš, ale tiež viem, že presne tak je to v poriadku.
Autor: Marianna Dobis
Coverphoto: Photo by zana pq on Unsplash
