Sú dve hodiny ráno. Vyťahujem slúchadlá, zapínam obľúbený playlist, v snahe vyhnúť sa tomu. V snahe zaspať a zastaviť prudký tok myšlienok. Najprv sú celkom príjemné a bežné, no neskôr sa zmenia na výčitky. Výčitky, ktoré neutíchnu ani v tom najväčšom tichu.
Každý z nás má iný spôsob, akým miluje, no ten môj je až príliš postavený na logike. V láske však nie je potrebné hľadať logiku. V lásku je potrebné veriť, dúfať a predovšetkým ju cítiť. Viem to, ale aj napriek tomu to nedokážem… Alebo nechcem?
Je pre mňa príliš ťažké milovať alebo pripustiť si to, že aj keď ma mnohokrát muži ranili, nemusí sa to opäť stať. Ale ak by aj nenastal tento prípad, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že tentokrát raním niekoho ja. Stále niekto trpí. Jednoduchá matematika.
Láska prináša svoje obete. Keď máte radi bolesť, je akoby súčasťou „balenia“. Ale to je v poriadku. Je to živý dôkaz toho, že ten dotyčný vám nie je ľahostajný. Prečo sa teda často bojíme tej bolesti, ktorú so sebou láska nesie? Bojíme sa jej viac, alebo jednoducho už nechceme byť opäť sklamaní? Opäť na dne. Znova na začiatku vzťahového kolotoča…
Preto môj rozum odmieta srdce…
Odmieta sféru pocitov. Pretože pocity nie sú racionálne. Pocity nevieme presne definovať, určiť, vymedziť a často ani pochopiť. Búri sa proti tomu. Zápasí s tým, že pocity nedokáže vysvetliť, že im nerozumie… A tak v nich hľadá niečo, čo sa možno ani nedá nájsť..
weheartit.com
Keď sa riadil pocitmi, jediné, čo cítil, bola bolesť. V určitom momente si však uvedomil, že to takto už nepôjde. Veď bolesť je tiež len pocit a keď sa chcel zbaviť tohto pocitu, akosi sa zbavil všetkých. Nastalo prázdno. Ničivé, ale zároveň upokojujúce. Pocity prestali byť potrebné. Smiala som sa a občas aj plakala, aby to navonok nebolo vidieť, ale pocity som nijako neprežívala. Stále som si našla pre všetko logický dôvod, aby na emócie neostalo miesto. Až prišla láska. Slovo, nad ktorým som dlhú dobu len krútila hlavou. Oslovenie, na ktoré som podráždene odpovedala: „Nevolaj ma tak.“
A potom sa to stalo…
Do môjho života prišiel niekto, kto ma učí milovať. Doslova a do písmena. Zvláštne, nie? Veď milovať niekoho je niečo ako inštinkt alebo pud. No ja som si pred tým inštinktom postavila vysoký kamenný múr… Aby už viac nebolo bolesti spôsobenej mne alebo mnou.
Do môjho života prišiel niekto, kto sa nebojí poslúchnuť srdce. Kto sa nebojí bolesti ani sklamania, pretože vie, že je to nevyhnutné, a hlavne vie, že aj napriek bolesti a sklamaniu ma bude stále milovať. Pretože mu za to stojím. Otvára mi tou odvahou oči.
Odvahou darovať sa tomu druhému. Dať mu všetko a chcieť za to len trochu lásky späť, lebo vie, že aj tá troška lásky je pre mňa obrovský krok vpred.
„Naše životy nepatria len nám. Od zrodenia až po hrob sme previazaní s ostatnými, predkami aj súčasníkmi. Každým zločinom a každou láskavosťou utvárame našu budúcnosť.“ Atlas mrakov.
Preto robme naše rozhodnutia rozumne, ale nezabúdajme vziať do úvahy aj srdce. Lebo my nie sme stroje, sme ľudia, ktorí, viac ako múdrosť, potrebujú lásku a porozumenie. Myslíme, cítime a predovšetkým milujeme. Iracionálne milujeme.❤
Autor: Elisabeth
Coverphoto: pexels.com
