Bála sa. A vlastne ani nevedela, aký má jej strach pôvod. Bála sa urobiť akýkoľvek krok, pretože predchádzajúce roky, ktoré sa stratili v tomto vzťahu, boli pre ňu akýmsi rozsudkom. Rozsudkom nad jej (ne)vôľou, schopnosťou žiť a sebaúctou. Bála sa, že ak od neho odíde, stratí niečo, čo jej nikdy nepatrilo – predstavu, že raz sa zmení, že raz ju bude milovať tak, ako si zaslúži. Zostávala, aj keď už nenachádzala dôvody. Aj keď tam nikdy nebolo to, čo by vo vzťahu malo byť…
Žiadna úprimná neha, žiadne rešpektujúce slová, žiadne láskavé dotyky. Len chlad, vypočítavosť a jeho neustála potreba mať nad ňou moc. Zostávala, aj keď sa vedľa neho cítila menejcenná. Aj keď vedela, že je pre neho len samozrejmosťou, ktorú nemusí hľadať, pretože vždy príde sama.
unsplash.com
Presviedčala samu seba, že možno je problém v nej…
Možno priveľa cíti, priveľa očakáva, priveľa vyžaduje. Možno si lásku predstavovala naivne – a vzťahy v skutočnosti nie sú o nežnosti, o podpore, o istote. Možno sú len o tom, kto koho viac ovládne. Kto sa komu viac podvolí, kto si čím skôr zvykne, že život nie je rozprávka.
A tak mlčala. Nevyčítala mu, že s ňou nepočíta, že si na ňu spomenie len vtedy, keď sa mu to hodí. Že jej prítomnosť bola pre neho len výhodou, nie niečím, čo by si vážil. Mlčala, keď ju ponižoval, keď sa správal, akoby jej city boli len jej problémom. Keď ju trestal mlčaním, ak povedala niečo, čo sa mu nepáčilo.
Až jedného dňa pochopila…
Pochopila, že nie je správne cítiť sa vo vzťahu ako hosť. Že muž, ktorý ju miluje, nebude potrebovať výčitky, aby si ju začal vážiť. Že ak sa musí neustále presviedčať, že to má ešte význam, tak sa ten význam už dávno stratil. Pochopila, že samota nie je to najhoršie, čo ju môže stretnúť. Najhoršie je zostať tam, kde sa necíti milovaná.
A tak odišla. Nebolo to heroické rozhodnutie, skôr tiché precitnutie. Niečo v nej sa v jednu obyčajnú chvíľu zlomilo a ona vedela, že už viac nemôže pokračovať. Bolo to ťažké. Nie preto, že by ho stále ľúbila – ale preto, že si zvykla prežívať, nie žiť. Preto, že príliš dlho bola súčasťou vzťahu, ktorý jej ubližoval. Preto, že už takmer zabudla, aké to je, nebyť v neustálom strehu.
Ale s každým ďalším dňom cítila, že si začína opäť patriť…
Že jej myseľ už nie je zaplnená tým, ako sa mu zavďačiť, ale tým, ako opäť nájsť samu seba. A zrazu si uvedomila, že najväčším väzením nebol vzťah, v ktorom žila. Bola ním jej vlastná predstava, že bez neho nedokáže existovať. Lenže ona to zrazu dokázala. A oveľa rýchlejšie, než si kedy myslela.
Coverphoto: unsplash.com
