Nie každá strata bolí rovnako. Ale tá, pri ktorej stratíš samu seba, je najzradnejšia. Prichádza potichu. Nezbadáš ju v tej chvíli, keď niekomu dáváš poslednú šancu. Ani vtedy, keď sa vzdávaš vlastných hraníc, aby si dokázala, že vieš milovať bez podmienok. Pocítiš ju až v momente, keď ťa niekto bez zaváhania opustí… A ty zostaneš sama so spomienkami na všetko, čo si mu darovala, len nie sama so sebou.
Láska, ktorá ťa zlomí, je výnimočná. Pretože v tej bolesti, ktorá zostane po nej, sa ukrýva niečo, čo v šťastí nikdy nenájdeš – pravda o tebe samej.
unsplash.com
Zrazu to príde…
Ten tichý moment, kedy ti dôjde, že si celú dobu nečakala na neho, ale na seba. Na tú silnejšiu verziu teba, ktorá si už viac nedovolí padať do kolien za láskou, ktorá ti len berie. Za niekým, kto si ťa nevážil, ale bol pre teba všetkým. Za niekým, komu si verila viac než vlastnému hlasu.
Láska, ktorá ťa zničí, ti zároveň otvorí oči. Zistíš, koľkokrát si sa zradila, len aby si nikoho nesklamala. Koľkokrát si mlčala, keď si mala kričať. A koľkokrát si hľadala pokoj v objatí, ktoré bolo plné nepokoja.
Zrazu už nechceš byť milovaná. Chceš byť pochopená…
Nechceš sľuby. Chceš skutky. Nechceš kvety na udobrenie. Chceš pokoj bez búrky. A hlavne – nechceš žiadne „my“, ak v tom nie je aj „ty“. Nie si viac ochotná splynúť s niekým len preto, aby si necítila prázdnotu. Vieš, že ak niekto naplní tvoje dni, no vyprázdni tvoje vnútro, nie je to láska. Je to lekcia.
A tak si ju prečítaš do posledného riadku. Aj keď ťa pália oči. Aj keď ťa každé slovo vracia späť k niekomu, koho si nechcela stratiť. No práve tým, že si ho stratila, si začala nachádzať seba. Začneš chápať ticho. Prestaneš sa báť samoty. Lebo práve v nej objavíš, ako veľmi si silná, keď už nikoho neprosíš, aby si to všimol.
pexels.com
Prehodnotíš význam slov ako láska, oddanosť či bezpečie…
Už ich nehľadáš u niekoho iného. Učíš sa ich tvoriť sama pre seba. Vieš, že keď príde nový človek, nemá zaplátať tvoje rany. Má s tebou rásť, nie ťa skladať z kúskov, ktoré si si kedysi tak prácne zlepila.
Zlomené srdce nie je počuť navonok. Ale cíti ho každá bunka v tele. A práve preto ťa naučí najviac. Naučí ťa nerozdávať sa tam, kde nie je hlad po úprimnosti. Naučí ťa zvoliť si seba, aj keď by si si najradšej znova volila jeho.
A vieš, čo je na tom najkrajšie?
Že raz príde deň, keď sa pozrieš späť a nebudeš cítiť hnev, smútok ani hanbu. Len pokoj. Pretože budeš vedieť, že aj keď si spadla, už vieš, ako sa postaviť. Stačí, že sa raz zvládneš prekonať, že si rozhodnutím spáliť mosty vedome zlomíš srdce, ktoré ti už tisíckrát zlomil on… A potom pochopíš, že už zvládneš všetko. Pretože ten, kto vyhral boj sám nad sebou, už vyhrá všetky bitky.
Coverphoto: pexels.com
