Učím sa čakať. Ide mi to ťažko. Miestami veľmi pomaly. Ešte stále mi v rôznych okamihoch vybehnú slzy. Niekedy neviem pochopiť ani sama seba. Snažím sa byť šťastná sama so sebou. Chcem sa naučiť to, čo ostatní stále tvrdia. Na dobré sa vraj čaká…
Niekedy ma prepadne strach. Dosť veľký. Možno budem navždy sama. Možno nebudem nikdy šťastná. Možno hľadám šťastie tam, kde nie je. Možno sú to všetko iba moje predstavy a realita je úplne iná.
Niekedy sa tým trápim sama. Niekedy mám chuť sa o tom rozprávať. Niekedy strácam aj tú poslednú nádej. A niekedy sa vo mne prebudí obrovská sila. Taká tá ženská, že všetko zvládam a ešte aj zvládnem, aj keď sa na to necítim. Niekedy sa jednoducho zrútim. Potrebujem uistiť, objať. Potrebujem v sekunde zvrátiť život, ktorý žijem. Potrebujem, aby sa svet preorganizoval a ja som v ňom našla svoje miesto.
Stále sú to však iba pocity. Aj keď občas so mnou naozaj zamávajú. No ja sa snažím, učím, hľadám a chcem. Učím sa pomaly, že nie všetko pôjde tak, ako som si to predstavila a zapísala do diára. Učím sa pomaly, že láska nepríde na požiadanie. Učím sa pomaly, že nie každý, koho v živote stretnem, sa ku mne hodí. Učím sa pomaly, že niekedy byť sama, je v pohode. Učím sa pomaly, že ísť sama so sebou na kávu, je niekedy tá najlepšia voľba.
tumblr.com
Nie je to prechádzka ružovou záhradou. Nemám to vysnívané, že budem zaspávať sama a prebúdzať sa rovnako. No život to priniesol sám. A ja sa učím za pochodu, ako to všetko zvládať. Niekedy lepšie, inokedy celé zle. Niekedy s úsmevom a nadšením. Inokedy by som si najradšej dala prášky. Prášky na samotu, sklamanie, čakanie.
Niekedy by som chcela urýchliť čas, aj keď viem, že to tak nefunguje. Niekedy chcem žiť život druhých a nie ten svoj. Viem, že to je chyba. V mojom programe, v mojej hlave. Niekedy túžim vyzerať inak, správať sa inak, byť iná. Niekedy túžim byť zavretá doma a nikomu nič nevysvetľovať. Niekedy chcem byť skrytá pred svetom. A niekedy by som sa rada skryla aj sama pred sebou. Viem, že to všetko k tomu patrí. Viem, že to je prirodzený kolobeh. Mňa, sveta, môjho života. Verím, že raz sa naozaj dočkám. Toho dobrého, správneho, možno iného ako si predstavujem. No bude sa mi to páčiť.
Ak aj ty čakáš a je jedno či na muža tvojho života, na lepší zajtrajšok alebo šťastnejší život, ver mi, že sa toho dočkáme. A aj keď to dnes ide pomaly, udierame si pritom kolená, bolia nás srdcia a z očí sa nám sem tam potokom valia slzy, ver mi, že to nebude trvať večne. A to, že sa učíme čakať, je dobré, aj keď to možno ide pomaly a tvárime sa pritom zmätene, no každá práca prinesie svoje ovocie. Aj keď to pre každého znamená niečo iné. Možno to bude láska, možno pokora, možno pohoda, možno spokojnosť, možno sebapoznanie, možno sebaúcta, možno…
coverphoto: tumblr.com
Našu knihu o láske, ženskom svete a ženskej sile, si môžete zakúpiť
už aj u nás priamo TU. Ďakujeme za vašu úžasnú podporu.
Vaše Úlomky Ženy.
