Bol to úplne obyčajný deň. Aspoň som si to myslela. No v ten deň som dospela a urobila veľký krok, pomyselnú čiaru za doterajším životom.
Pamätáš sa, ako sme začínali? Je to tak dávno… Ja áno. Pamätám si všetko. Dobré aj zlé. Pravdou je, že viac bolo toho zlého, ale to som ja, malé zaľúbené dievčatko, nechcela vidieť. Nechcela som vidieť tvoje chyby… Že by si mi mohol venovať viac času… Že by si sa mohol snažiť niečo budovať.Že by si sa mohol správať, ako sa chlapec k dievčaťu správať má…
pinterest.com
Bola som si vedomá, že každé normálne dievča by ťa už poslalo kadeľahšie. No mne sa zdalo, že keď stratím teba, stratím všetko. Nebude nič pekné, žiaden dôvod prečo žiť. Milovala som naše dlhé nočné telefonáty, aj keď som ráno skoro vstávala. Rozplývala som sa nad krásnou sms. A spoločné chvíle? Raj! Bolo ich málo, ale vtedy som cítila, že mi nič nechýba, že celý môj svet leží vedľa mňa.
Ale keď dôvody dať ti zbohom narastali, vymykalo sa mi to spod kontroly…
A stále som sa snažila. STÁLE STÁLE STÁLE!!! ROKY!!! Nie, neľutujem ich, pretože ja som ich dala niekomu, koho som milovala a on mi to oplatil lekciou, akú potrebuje snáď každý. Teraz mi pripadá smiešne, že som si myslela, že bez tohoto človeka sa mi zrúti svet. Zatiaľ čo on ma pripravoval o silu. A ja som sa snažila… Keď tu zrazu prišiel TEN deň.
Bodka.
Čiara.
Koniec.
Už žiadne trápenie.
Proste mi len niečo nesadlo, nepáčilo sa, niečo som si dala dokopy a dostala som sa do stavu, ktorý vyrieši len hlasná tvrdšia hudba a pobehovanie po izbe ako tiger v klietke. Úzkosť. Hnev. Smiať sa? Plakať? Prečo nie všetko naraz?
Kamarátka neverila, že to urobím… Vedela, ako veľmi ťa milujem. Povedala, že to nedokážem… Čo ja na to? Sleduj! Zobraziť profil –> priatelia –> odobrať z priateľov –> potvrdiť! Možno si poviete, že je to zbabelé a mala som sa pokúsiť o rozhovor. No slov (písaných) bolo dosť a porozprávať som sa pokúšala už tak dlho, že to radšej ani nepoviem. Proste som už chcela byť spokojná, šťastná a mať pokoj. A viete čo? Ubehol týždeň a pol a myslím, že si to stále nevšimol.
A čo ja? Ja som… V poriadku! (Takmer…)
Pretože mám môjho záchrancu. Človeka, ktorý nie je pre mňa superhrdinom pre vejúci plášť a nadľudskú fyzickú silu. Môj hrdina nenosí žiadnu masku. Na jeho tvári spozorujete najmä dioptrické okuliare, ale keby ste sa priblížili, našli by ste za nimi krásne belasé oči.
pinterest.com
Môj hrdina nenosí žiadne kostýmy, ani nevedie dvojitý život. Je to obyčajný jednoduchý chlapec, čo sa nebojí práce. Môj hrdina nemá schopnosť, aby bol všade, kde ho niekto potrebuje, no je pri mne, keď vidí vodopády sĺz z mojich očí kričať o pomoc.
V tej chvíli to už nezvládam niesť. Zároveň viem, že v tej chvíli som s tým správnym človekom, ktorý ma pochopí a vie, ako mi pomôcť. Pritisne ma k sebe v objatí, použije pár klišé chlácholivých slov a ja si želám, aby boli pravdivé. A predsa sa upokojím. Sám si tým prišiel. Vtedy som tu bola pre neho, aj keď som sa sama necítila dobre.
On mi dodával odvahu urobiť TÚ čiaru…
Vďaka nemu som na vlastnej koži prvýkrát zažila, ako sa správa chlapec k dievčaťu, keď ju má rád. A pochopila. Začala som chápať, že si zaslúžim niečo. Proste len niečo, pretože dovtedy to bolo… Nič.
Sme predsa ŽENY! Zaslúžime si aspoň kúsok ich času a pozornosti za našu lásku, ktorou ich zahŕňame! Keď im po ťažkom dni poskytneme aspoň chápajúce a hrejivé slová, keď zrovna nemôžeme byť s nimi. Keď si nakúpime všakovaké sexy košieľky, aby sme pre nich boli príťažlivé.
Presne to som pochopila vďaka môjmu hrdinovi. Och nie, nezamilovali sme sa do seba, ako by to bolo v typickom filme s happyendom. To by bolo príliš jednoduché a jednoznačné. Otrepaná fráza – sme iba (veľmi dobrí) kamaráti – medzi nami stále visí. Veľmi mi pomohol, ani si to sám neuvedomuje. No prečo to neskúsiť, však? Obaja sme sami, máme sa radi, sme si dokonca sympatickí… Ale je tu jeho blok. Nevedno prečo, nedokáže to. A mrzí ho to. Aj mňa. A tak som sa dostala z kaluže do mláky. A pýtam sa – čo teraz?!
Vylievam si srdce ako hlupaňa. No pravdou je, že nevládzem.
Nemôžem chcieť, aby sa niekto poučil z chýb druhých. Sama som to nedokázala. No ak sa aspoň jedno dievča čo i len zamyslí, je to úspech.
Coverphoto: pexels.com
Autor: Gabriela S.
