Spomínam si na to obdobie.
Je to jedno z tých období, ktoré by ste neskutočným spôsobom chceli vymazať zo svojho života, avšak nemôžete, nedokážete. Je to jedno z tých období, ktoré vám aj po mesiaci tisne slzy do očí. Trvá to však len krátko. Respektíve, u mňa to trvalo krátko. Neviem, či som bola natoľko vyšťavená vzťahom, že som už rozchod tak neprežívala, alebo som už mala skrátka dosť.
Niekedy to proste tak býva. Tak veľa sĺz obetujete vo vzťahu, že na porozchodové obdobie vám už proste žiadne neostanú. Ani u mňa neostali. Vedela som, že som niečo stratila, že už nikdy nebudem tam, kde som bola. Bola som sklamaná, zničená, chýbal mi život, ktorý som žila, ale neplakala som.
Všetci sa ma pýtali, ako môžem byť po rozchode taká vysmiata. Vraj mám srdce z kameňa. Vraj musím byť ľadová princezná. Vraj som chladná a bezcitná. Vraj som ho asi tak úprimne nemilovala. Vraj len on mňa.
pexels.com
Lenže ono to ani z ďaleka nie je pravda. Keď obetujete človeku všetko, čo je možné, po tom, čo ho stratíte, si určíte v živote iné priority. Veci vám začnú dávať väčší zmysel a viac si začnete vážiť radostné chvíle. Hoci odišiel, príde niekto iný. Máte možnosť nazrieť do iných momentov, do iného prostredia, nazrieť skrátka inam. Máte možnosť skúsiť nové veci. Nové možnosti. Spoznať nové koníčky a venovať čas sebe.
Niekedy si neuvedomujeme, že človek, ktorý dá do vzťahu „všetko“, po rozchode o to „všetko“ aj príde. Nezáleží na tom, koľko toho „všetkého“ bolo. Proste nemá nič. Neostanú mu slzy, neostane mu šťastie, neostane mu hnev ani úsmev. Proste sa z neho stane len prázdna schránka. Prázdna schránka, ktorú musí niekto iný znova vyplniť tým jeho „všetkým“. A tu sa vytvára kolotoč. Navzájom si ubližujeme, aby sme vzápätí mohli niekomu ďalšiemu pomáhať. Pričom ten „niekto“ nám po čase rovnako ublíži, a my zostaneme stáť v rade o pomoc. A tak to ide dokola.
Nejak to tak vychádza. Nejak sme sa naučili dávať všetko, a zároveň všetko vziať. Ľudia, ktorí do vzťahu dávajú všetko, si myslia, že robia správnu investíciu. Neočakávajú, ale veria. Dúfajú. Navonok to nechávajú na náhodu, ale v duchu sa modlia zato, aby to vyšlo. Že všetok ten obetovaný čas, priestor, láska, ktorú dali, sa im raz vráti. Nevedia však, a ani to nikdy dopredu vedieť nebudú, či sa im to splní.
pexels.com
Ja som si nechala čas pre seba. Nevracala som sa späť, hoci to v prvé dni bolo veľmi ťažké. Nevracala som sa, nedovolila som nikomu vstúpiť do mojej schránky. Chcela som ju naplniť sama. Pretože nikto na svete ti nedá viac, než ty sama. Potrebuješ to. Potrebuješ sama sebe dokázať, aká si statočná. Ako dokážeš všetko vyriešiť. Ako sa ničoho nebojíš. Ako nepotrebuješ muža. Potrebuješ seba. Zistiť, čo ťa zaujíma, čo ťa baví, čo ti prináša radosť.
pexels.com
Bola som presvedčená, že mám čas len a len pre seba a svoje záľuby. Prácu som sústredila na prvé miesto v tabuľke a koníčky postavila rovno pod ňu. Voľný čas som trávila všade, kde to bolo možné. Využívala som každú jednu voľnú minútu. Každý deň bol pre mňa novým zážitkom, každý nový človek bol pre mňa prínosom. Spoznávala som okolie a tým som spoznávala samú seba.
Stanovila som si v živote priority a začala si uvedomovať ich dôležitosť. Vedela som, že ak niekedy znova vstúpim do nového vzťahu, bude to niečo celkom iné. Niečo lepšie. Krajšie.
Ale dovtedy tu mám SEBA.
coverphoto: pexels.com
Našu novú knihu o ženskom svete si môžete zakúpiť TU:
