Pýtajú sa. Čo sa s tebou deje? Čo sa ti stalo? Prečo sa už viac neusmievaš?
Veď sa usmej trošku. Nebuď taká smutná, neplač, necíť. Najlepšie bude, keď nebudeš ani myslieť. Keď prestaneš aj cítiť. No… ja nemám náladu. Niekedy proste nemám náladu sa smiať, tancovať a užívať si život, niekedy nemám náladu na nič. A naozaj mi to nie je ľúto.
Prečo?
Pretože som niekoho stratila. Pretože tá osoba ma poznala dlhšie, ako oni všetci dokopy. Pretože za mnou stála, pretože za mňa bojovala a učila ma byť dobrým človekom. Bez toho pozlátka, ktoré občas potrebujeme čarovať. Môj úplne celý život. Stála tam, kde nikto z tých ľudí. Čakala ma, keď som meškala. Tešila sa na moju tvár a to je to, čo dnes málokedy nájdeme u niekoho iného. Tú radosť v očiach, tú silu, keď ho objímeme. Ten pocit, že je to úprimné. Tú lásku. Ten čas, ktorý nám venuje a nič za to nechce.
pinterest.com
Viem, že našla svoj kľud v oblakoch. Viem, že nebo je šťastné, že ju má. Pretože ho robí ešte žiarivejším, aké bolo pred tým. Vidím to, keď sa naň pozriem.
Len to jednoducho bolí. Bolí to prázdne miesto v srdci, ktoré si ju pýta. Niekedy ma pália oči, pretože ju nevideli už pár týždňov. Niekedy hľadám jej číslo v telefóne a je tam, no nedvíha. Je vypnutá a moje uši už nepočujú jej hlas. Už nedávame ten pokec, keď zostaneme samé doma. Už som tam len ja. To je to, čo bolí.
Niekedy cítime viac ako by sme mali, niekedy milujeme, koho by sme nemali, niekedy príliš odpúšťame a niekedy príliš trpíme. Strácame, krvácame z duše.
Bolí nás celé telo, nie len srdce. Bolesť, ktorú nevyliečime za jeden večer. No ľudia sa prestanú jedného dňa pýtať ako sa cítime. Či je nám už lepšie. Slnko sa nezastaví a ani náš život. No my tú bolesť nezabudneme nikdy. Bolesť, ktorá nezmizne, len si na ňu zvykneme. Zvykneme si na prázdnotu v nás, ktorá nás robí silnejšími, ako sme boli pred tým, kým sme tú bolesť spoznali.
Dnes som vstala a spomenula si na teba ako vždy. Pozrela som vpravo odo mňa a videla ťa tam. V rámčeku, na tej fotke z narodenín. No dnes som si spomenula ešte na niečo ďalšie. Na niečo tak dôležité, niečo, nad čím som pred tým nerozmýšľala. Nemohla som. Na to, čo by si povedala, keby si ma teraz videla. Smutnú a nešťastnú. Rozplakala by si sa. Nechcela by si ma takto vidieť. A preto… preto pre teba urobím poslednú vec, ktorú môžem.
Sľubujem, že budem šťastná. Budem sa smiať. Budem si plniť sny. Raz sa vydám za dobrého muža a budem mať s ním deti. A viem, že pritom všetkom budeš aj ty. Viem, že ma uvidíš. Viem, že budeš spokojná a hrdá.
Po tom všetkom, čím si my ľudia musíme prejsť, by som povedala, že sme neobyčajne silné osoby. Neobyčajne statočné duše a neobyčajne neporaziteľné. Miliónkrát spadneme a miliónkrát znova vstaneme. Naše poškodené a zlepené srdce spojíme vždy dokopy a ponúkneme ho ďalej. Bojíme sa, no vízia šťastného života a šťastného konca, nás tak motivuje, že sa nikdy nedokážeme úplne vzdať. A pre lásku…lásku k nám a k naším milovaným, budeme bojovať do dňa, ktorý bude náš posledný.
coverphoto: thoughtcatalog.com
Našu novú knihu o ženskom svete si môžete zakúpiť TU:
