Dostala som pocit, že o niektoré emócie sa treba podeliť. A tak píšem tento list. Píšem ho pre seba, ale aj pre teba, milá slečna.
Aj ty to tak občas robíš? Pozeráš si facebook či instagram a obdivuješ svoje kamošky či náhodné dievčatá? Závidíš im, že majú to šťastie a dostali do vienka tri kilá krásy navyše? Zdá sa ti to nespravodlivé? Dokonalá tvár, dokonalé vlasy, dokonalá postava, dokonalý život… A potom sa pozrieš do zrkadla a zbadáš tam unavenú a zničenú bytosť. Však sa ti to už párkrát stalo? Prezradím ti, že to tak bolo dlho aj u mňa.
pinterest.com
Nedokázala som sa na seba pozrieť v zrkadle…
Bytosť, ktorú som tam videla, sa mi zdala na míle vzdialená od ideálu krásy. Pripadala som si taká nedostatočná. Ticho som závidela svojim kamarátkam ich bezchybný vzhľad. Vždy, keď som sa na seba pozrela, videla som nulu. Dievča s kučerami, po ktorých by možno iné túžili, no mne sa zdali také fádne. Nevýrazné oči, tvár zničená akné a jazvami. Videla som nízku postavu. Videla som malé prsia. Videla som veľké stehná. Videla som… Videla som len svoju úbohosť. Pozerala som na seba a sama som neverila, že sa do tohto stvorenia môže raz niekto zaľúbiť, hoci som po láske vždy túžila.
Čoskoro som pochopila, že ak chcem byť ľúbená, musím sa najskôr zaľúbiť sama do seba. A to bolo pre mňa nemožné. Snažila som sa vidieť krásu vo svojich kučerách i v úsmeve. Neúspešne. Čítala som veľa motivačných článkov, no žiaden ma nedokázal motivovať.
Potom do môjho života prišli chvíle, počas ktorých som nemala čas riešiť svoj vzhľad. Prichádzali sklamania i neúspechy. No v tom čase, v jeden nenápadný deň, začalo v mojom živote svietiť malé svetielko. Pri pohľade do zrkadla som zbadala niečo, čo tam nikdy nebolo.
Z tej malej bytosti na mňa hľadela krása…
Bola tam. A bola vo mne. Nedokázala som tomu uveriť, ale predsa sa to stalo. Našla som krásu tam, kde som si myslela, že žiadna nie je. V kučeravých vlasoch, detských očiach, v bojazlivom úsmeve a v drobnej postave. Hľadela som a nevedela prestať.
pinterest.com
Nie, nejdem teraz písať o tom, aká som krásna a že som najkrajším dievčaťom v meste. Ale už ani netvrdím, že som tým najškaredším.
Možno to čítaš a vravíš si, aké mám šťastie, že som našla aj v sebe niečo krásne. Nie, nejdem ti hovoriť o tom, že aj ty si určite krásna a že to najdôležitejšie je v tvojom vnútri. Potom by bol tento článok len ako tucet ďalších.
Pretože aj keby ti tisíc ľudí povedalo, že si krásna, nemalo by to žiadnu cenu, ak to nepovieš sama sebe TY.
Postav sa pred to veľké zrkadlo a povedz to tej zlomenej bytosti. Povedz jej, že je krásna a že ju miluješ. A hovor to dovtedy, kým tomu sama neuveríš. A ver, že ten deň raz príde. Zaľúbiš sa sama do seba a vtedy dovolíš, aby sa do teba zaľúbil aj niekto iný.
Buď trpezlivá. Ja ti verím. Ty to zvládneš. Držím ti palce, ty to dáš!!!
Autor: Anonym
Coverphoto: pexels.com
Občas je dobré vedieť, že nie si sama, ktorá sa takto cíti. A presne preto vznikla naša kniha Úlomky Ženy II. Viac sa o tomto titule dozvieš TU.
