Čo sú spomienky?
Sú to útržky šťastných alebo ťažkých chvíľ, ktoré nosíme v sebe. Ukrývame ich na dne srdca. Často k nim cítime hnev. Pretože ľudia, ktorých v nich vidíme, už dávno odišli. Spomienky však ostali.
Spomienky sú niekedy peklom. Nemám rada spomienky, pretože sa nikdy nekončia. Pripomínajú mi chvíle, na ktoré by som chcela zabudnúť. Prichádzajú uprostred noci alebo nečakane počas dňa, keď ich nikto nevolá. Neviem, či radšej spomínam na to, kým som bola pred tým, alebo na tie okamihy s ním, ktoré ma zmenili.
pinterest.com
Najviac človeku ubližujú spomienky na chvíle, keď veril. Keď dúfal, že toto nie je zbohom, iba dovidenia. Spomienky na vidinu šťastia, ktorá nikdy neprišla. Spomienky na to, čo nikdy nebolo.
Spomienky sú jediným miestom, kde môžeme byť spolu. Niektoré vznikli tak dávno, že sa z nich vytrácajú farby. Ale tie s ním, tie vidím jasne stále. A pocity z nich sú stále rovnako intenzívne.
Nepovažujem sa za najsilnejšiu ženu, ale už ma nič len tak nezlomí. Už viem, aký je svet a naučila som sa netrápiť sa za každú maličkosť. No môžem byť silná ako chcem, občas sa vynorí taká silná a jasná spomienka a s ňou zmes pocitov, ktoré sa v sebe snažím ukryť. Vtedy si želám vrátiť sa, vstúpiť do tej chvíle, na ktorú spomínam. A prežiť ju znova. Občas mi chýbaš. Ale väčšinou mi chýba to, čo sme spolu prežili.
Viem, že keď sa ho niekto spýta na mňa, hrá to na bezcitného. Ale ja viem, že v skutočnosti si stráži naše spomienky tak ako ja. Pretože viem, akého človeka som milovala a som si istá, že kúsok tejto osoby mu v srdci ostal. A že si občas dovolí spomínať.
pinterest.com
Zvykli sme si však dívať sa dopredu a otáčať sa len preto, aby sme sa presvedčili, akú dlhú cestu sme už prešli. Naučili sme sa prestať snívať o nemožnom. Dospeli sme.
Možno sa raz ocitneme na opačných koncoch sveta, postaví sa medzi nás oceán a more času, možno sa ešte stretneme, možno už nikdy. Jedného dňa budeme znova niekoho milovať, znova niekomu veriť. Ale to je život. Spomienky sú to, čo nám obom ostane a vďaka čomu na seba nikdy celkom nezabudneme. Pretože ani ty, ani ja nie sme z tých, ktorí by zabúdali na lásku.
Spomienky nikdy nezmiznú. Ostanú s nami, nech ideme kamkoľvek. Postupne sa naučíme spomínať a necítiť bolesť. A to jediné, čo nám obom ostalo skryjeme hlboko v duši, aby sme hrdo mohli čeliť svetu, každý zvlášť.
Nedovolím si byť slabá kvôli spomienkam. Nezbavím sa ich, ani keby som chcela. Jediné, čo môžem je rešpektovať, že sú mojou súčasťou. A pripomínať si, že nikomu nemôžu ublížiť.
Každý človek v sebe nosí množstvo spomienok, ktoré mu bránia zabudnúť, kým bol kedysi. Nesmieme im dovoliť, aby nás ovládli. Nezaslúžia si, aby sme sa pre ne trápili. Prečo si nevytvárať nové, krajšie spomienky, namiesto neustáleho premýšľania nad tými, ktoré chceme prestať vnímať? Každý deň máme šancu vytvoriť nové spomienky, tak prečo nevytvárať tie, na ktoré budeme spomínať s radosťou a láskou?
