Moje drahé!

Áno presne vy, čo ležíte doma na posteli a neviete prestať plakať do vankúša. Neviete prestať myslieť na to, čo sa vlastne stalo, ako sa to stalo a prečo sa to stalo. Neustále hľadáte odpovede, avšak tie stále neprichádzajú. A tak každý večer zažívate rovnaký kolotoč, pričom sa zdá, že niet cesty von.

Môžem vám teraz rozprávať, ako to prejde, ako všetky tie rany zahojí čas a všetko bude dobre. Určite áno, ale nie hneď.

Ja sama som donedávna bola tou, čo plakala do toho už dosť premočeného vankúša. Neustále som sa presviedčala, že toto je jedno veľké nedorozumenie a že sa všetko vyrieši, on sa vráti a opäť všetko bude dobré.

A viete čo?

Nie. Nič sa nevrátilo do starých koľají a ani on sa mi nezjavil pred dverami. Môj mozog a srdce sa vedia stále proti mne spriahnuť, keď vidia, že som príliš dlho nebola nešťastná, a tak ma opäť vrátia späť myšlienkami a pocitmi k nemu. K tej osobe, ktorú som tak veľmi milovala a ktorá mi najviac ublížila.

pinterest.com

Bohužiaľ, ešte stále to neviem ovplyvniť a spomienky vedia aj po takej dlhej dobe vo mne vyvolať pocity, ako keby sa to stalo len teraz, keď zmizol bez slova a ja som vedela, že už sa nikdy neobjaví. Keď si na to spomeniem, aj tá vyblednutá farba zrazu dostáva ten najjasnejší odtieň a znova cítim ten známy pocit v hrudi, to vytrhnuté srdce, ktoré tam kedysi bolo a bilo tak silno.

Ako tak ubiehal deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom, zrazu to prišlo…

To náhle precitnutie z mojej naivity a uvedomenie si, že už stačilo! Zrazu som po strašne dlhej dobe z ničoho nič pocítila ten zabudnutý pocit pokoja. Zrazu mi došlo, že všetko je tak, ako má byť, a treba tento fakt prijať, ísť s prúdom a nesnažiť sa neustále s tým bojovať. Veď príde niečo lepšie, možno to bude hneď a možno neskôr, ale ono to príde. V akej podobe, to už neviem, ale určite to príde. Musí. Tak ako príde ďalší deň, nový začiatok, nová šanca.

Nejdem vám klamať, veď nie ste malé deti, aby som vám musela rozprávať rozprávky so šťastným koncom. Ani vám nehovorím, že teraz som tá najsilnejšia žena pod slnkom a že opäť hrdo držím hlavu s pohľadom upreným do lepšej budúcnosti. Chcem vám povedať, že čo sa stalo, stalo sa. A nech je to akokoľvek ťažké, už je treba ísť ďalej.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Uvedomenie si pravdy hrozne bolí

On zabudol a žije si svoj život. Ešte neviem, čo mi to malo ukázať a čo ma to malo naučiť, ale s istotou môžem tvrdiť, že ma to zocelilo a už sa nikdy v živote nepoložím na lopatky, to si nedovolím tvrdiť a ani sa o to nejdem pokúšať.

pinterest.com

Ale prečo by sme donekonečna mali byť stále my tie uplakané, tie utrápené, tie, na ktorých pleciach stojí celá váha sveta? Pre mňa samotnú je to stále ťažké, ale dnes viem, že to tak malo byť. Ale jedno viem určite: Je lepšie sa pohnúť ďalej, aj keby len o pol metra, ako vysedávať a plakať do toho vankúša každý večer.

Pozeranie do minulosti nám veci nenapraví. Minulosť nám nikoho nevráti!

Život nám ide oproti a s radosťou nás víta s otvorenou náručou, pričom už ma pre nás nachystaný ďalší kopec príbehov s rôznymi situáciami a koncami.

Tak prečo by sme mali byť troskami bez akejkoľvek iskry v očiach a skrývať sa pred svetom? Naozaj sa chceme nimi stať? Pritom kedysi sme boli také bláznivé, divoké, s očami neustále túžiacimi po niečom. Stojí nám to za to? Ja som prišla na to, že mne nie!

Bola som osobou, ktorá milovala ten svoj život a táto osoba mi chýba. Neskutočne. A hnevám sa na seba za to, že som dovolila ju nechať odísť. Avšak dôležité je, že som sa rozhodla urobiť konečne ten krok vpred. Ľutovania seba samej stačilo a nastupujem na cestu, ktorá ma dovedie opäť k môjmu pravému JA.

Ako sa hovorí, náš život je jedna veľká kniha. Tak prečo neobrátime konečne ten list, a hor sa nedočkavo na ďalšiu kapitolu!

Už je ten čas…

Keď som to zvládla ja, verte mi všetky to určite dáte ako tí najväčší profíci!

Autor: Martina N.

Coverphoto: Photo by Ben Waardenburg on Unsplash

Facebook komentáre