Keď môžeš odhodiť všetky masky. Keď odhodíš strach. Moment, keď všetky starosti na chvíľu neexistujú. Všetky rany akoby sa zahojili a jazvy si nemala žiadne. Také to je, keď láska zostane. Keď neodíde a vždy keď si s ním cítiš jej prítomnosť. Po rokoch, po pádoch, po skúškach, ktoré tam boli. Po ceste, ktorá nebola ľahká, no nikdy ju ani jeden z vás nevzdal. Keď vieš, že ťa niekto čaká. Vieš, že ti niekto na tomto svete nikdy neklame, aj keď klamú takmer všetci. Videl ťa na tróne, no aj na kolenách. Nevzdal to s tebou. Nevzdal sa teba a ty jeho tiež nie. Nebolo to nikdy o ničom inom, ako o tom cite.
Nemilovala si na ňom tie vlasy, zamilovala si sa do tej duše. Do toho človeka, do toho vnútra, ktoré ti odhalil. Zamilovala si sa do toho pocitu, že aj ty jemu môžeš odhaliť seba. Tú pravú stránku tvojej osoby. Tvoje chyby, tvoje zlé vlastnosti. To, že nie si perfektná.
Keď hovoríš, že by si pre neho urobila čokoľvek a je to naozaj pravda. Je tu pre teba a nie len keď sa smeješ. Je s tebou a nie len vtedy, keď to chce on. Ale keď to chcete obaja. Keď sa potrebujete. Keď sa smejete a plačete. Je tu pre teba stále. Nie len keď sa mu to hodí. Nie si jeho hračka a ani on tvojou. Hľadáte kompromisy, kvôli sebe. To je láska, to je tá láska, ktorá zostala. Ktorá neodišla a neodíde. To je cit, ktorý nie je ako tie ostatné. Je iný, je silnejší a nie je len o vášni. Cit, ktorý ukazuje ako môžeš nájsť človeka, ktorého budeš milovať celého.
Keď ste spolu, pretože chcete. Pretože nemôžete byť bez seba. Bolí ťa srdce, keď odchádza a on zrazu nie je sám sebou bez teba.
Ste spolu, pretože to tak cítite, nie zo stereotypu. Nie kvôli zvyku.
Vieš, že láska nie je zadarmo. Musíš sa o ňu starať, musíš tu byť pre ňu. Musíte za ňu bojovať. Musíš ju chcieť, nesmieš ju brať ako samozrejmosť. Lebo ona samozrejmá nikdy nebola. Len sme na to zabudli. A aj keď to občas nie je ľahké, ona je veľmi jednoduchá a vždy bola. Láska nie je zložitá. Milovať nie je ťažké. Cítiť nie je nemožné.
Ťažšie je chcieť SKUTOČNE milovať. Obetovať sa, prispôsobovať sa pretože to je láska.
pexels.com
Veriť,
dôverovať,
čakať a byť trpezlivý.
Netlačiť a nenáhliť sa. Nerobiť veci pre seba, ale pre toho druhého. Nemyslieť len na seba, no aj ne neho. Nerobiť ten život pre seba, no pre vás. A to je tá tmavá strana toho všetkého. Toho prečo sme začali veriť, že láska je až príliš komplikovaná. Pretože sme zabudli, čo láska skutočne znamená.
A bolo jednoduchšie povedať si, že je jednoducho komplikovaná, nepochopiteľná. A čím ďalej, tým viac nás je tých, ktorí už v ňu takmer neveria. Boja sa v ňu veriť a ja sa zas bojím, že ak ju nezachránime my, tak naše deti ju už možno budú vidieť ako nejaký zázrak. Niečo takmer nemožné. Prestali sme bojovať a snažiť sa. Začali sme si myslieť, že je alebo nie je.
Zabudli sme, že láska je predsa v nás. Pokiaľ ju chceme vo svojom živote, bude tam, až kým ju odtiaľ znova nepošleme preč my. Nikto z nás nechce zostať sám a predsa nás je príliš veľa, možno by sme si to mali pripomenúť. Možno by sme si mali spomenúť na to, o čom to vlastne všetko je. Kde by sme sa chceli vidieť za pár rokov a s kým. S kým!
Uvedomiť si, koho vlastne naozaj chceme po svojom boku. . .
