Ešte stále si mojou súčasťou, ešte stále si mojou bolesťou… Aké to bolo naivné, keď som bola presvedčená, že už som v poriadku, že všetky rany, ktoré mi náš rozchod spôsobil, už sú zahojené! Kdeže. Je to všetko len pekne krásne potlačené, hlboko schované.
Pochopila som to vtedy, keď si sa mi znova znenazdajky ozval. A mne sa z očí vyvalili prúdy sĺz. Ale vieš čo? Po prvýkrát som mala dostatok síl na to, aby som ti neodpísala. Niežeby som nechcela…Ale prečo by som ti mala dávať to, čo si očakával? Načo vôbec si sa ozýval? Ublížil si mi snáď málo? Myslíš si, že znesiem viac…? Alebo som pre teba ešte stále dôležitá? Za ten plamienok nádeje, ktorý vo mne stále horí, by som ťa mala nenávidieť… Ja však netuším, čo k tebe cítim.
Vlastne, odkedy si ma od seba odohnal a tá najväčšia bolesť odznela, necítim takmer nič. Je to tak jednoduchšie.
Už vyše dvoch rokov stále zisťujem, aké škody vo mne náš rozchod spôsobil. Zmenila som sa, tak veľmi som sa zmenila… (No ty by si iste povedal, že som stále rovnaká. Ver mi, že nie som.)
pinterest.com
Zostal zo mňa iba tieň…
Tieň, ktorý sa dokáže bláznivo smiať, tešiť sa z drobností, robiť radosť svojim blízkym, užívať si krásy života. No moje vnútro je prázdne. Na ničom mi v skutočnosti nezáleží. Pretože tak to s ľuďmi, ktorí všetko stratili, jednoducho býva. Spolu s tebou som stratila všetky svoje sny, nádeje, ciele… Ešte stále tomu nedokážem uveriť, že my dvaja, práve my dvaja, sme sa rozišli.
Tak veľmi som túžila zostať po tvojom boku, zostať navždy tvojou. Tak veľmi som nám verila! Zvláštne však je, že práve v tom najhoršom období som najviac cítila, že žijem – vtedy, keď som sa tak veľmi usilovala, aby si zmenil svoje rozhodnutie. Hádam na ničom inom mi nikdy tak nezáležalo.
Chcem ti ale tiež povedať, že som nezostala na dne…
Dokázala som sa postaviť späť na nohy, naučila som sa chodiť so vztýčenou hlavou, vybudovala som si sebavedomie. Poznám svoju cenu, som si vedomá svojich predností aj chýb, ktoré som urobila. Tá najväčšia bola, že som nedokázala ísť za hlasom svojho srdca, a práve preto som ťa stratila, ja viem.
No viem aj to, že všetko sa deje presne tak, ako sa to diať musí, všetko má svoj význam. V tomto smere mi náš rozchod dal oveľa viac, než všetky tie spoločné roky predtým. Našla som samu seba. A hoci ma bolesť zmenila a relativizovala niektoré hodnoty, ktoré som vždy vyznávala, verím, že dnes som lepším človekom než predtým.
Dokážem si viac vážiť všetko, čo už mám, dokážem počúvať hlas svojho srdca, vyjadrovať svoje pocity a myšlienky a stáť si za nimi. A za toto som ti naozaj vďačná.
Kým by som bola dnes, keby sme zostali spolu?
Nedokážem túto otázku zodpovedať. No pochybujem, že by som dokázala natoľko vyrásť. Hoci nie som naozaj šťastná, som so sebou spokojná. Som hrdá na to, že som prežila. Myslíš si, že preháňam? Buď si istý, že nie.
pinterest.com
Ešte si pamätám tie noci, kedy som len ležala a sústredila sa na každý jeden nádych. Pamätám si chvíle, keď som bola presvedčená, že sa rozpadnem na prach. A pamätám si aj tú čiernu dieru, v ktorej som sa následne ocitla… Zmizlo všetko okolo mňa, mechanicky som vykonávala, čo sa odo mňa očakávalo – jedla som, chodila do práce, vykonávala som základné veci, no ničoho viac som nebola schopná.
Stálo ma to veľa času a energie, dostať sa aspoň na tú úroveň, kde som dnes, byť šťastná aspoň občas, sústrediť sa na prítomnosť a dokonca rozmýšľať nad budúcnosťou. Môj svet stratil všetky farby, no ja neustále urputne bojujem o to, aby som ich získala naspäť. Sú chvíle, kedy verím, že to dokážem, že život aj bez teba bude pekný. A ty sa mi potom z ničoho nič ozveš.
Vieš, aká som bola na seba hrdá, že som ti neodpísala? No niektoré slová jednoducho túžia byť vypovedané….
AUTOR: Adela F.
Coverphoto: pexels.com
