Občas si prajem vrátiť čas. Niekde, kde som bola šťastná a všetko si užívala naplno. Teraz si ho prajem vrátiť presne tam, kde som ešte nebola unavená čakaním na teba. Boli dni, kedy som si predstavovala, ako zaklopeš na moje dvere a ja ti skočím okolo krku. Pamätám si, že v tej dobe som bežala k dverám ako prvá, a pritom som ani nevedela, kto za nimi je. Proste som dúfala, že to budeš ty. Nebol si… Ani raz…
Čakala som, že zavoláš a bude ťa zaujímať, ako sa mám. Čakala som ťa v tom klube na bare, ako sme sa tam kedysi stretávali. No realitou je, že vždy, keď som ťa tam čakala v tých čiernych krátkych šatách, ktoré sa ti tak páčili, vypila som fľašu bieleho a spolu so zatváracimi hodinami som išla domov. Sama. Čakala som. Ver mi, moja myseľ, srdce, celá som patrila tebe. Aj keď som mala otvorené oči, snívala som o tebe. A o tom, kedy to konečne pochopíš, že mi môžeš veriť…
pinterest.com
No dnes neviem, či už nie je neskoro…
Presvedčila som sa, že raz k sebe nájdeme cestu. Že raz naozaj budeme spolu. Všetko ostatné som hodila za hlavu a vôbec mi to nevadilo. Bol si mojou prioritou.
Na druhú stranu, každý deň si mi chýbal a to mi lámalo srdce. Ani nevieš, ako veľmi.
Na začiatku si bol človek, ktorý sa bál. Bol si plný strachu veriť niekomu inému, no ja som v teba nikdy neprestala veriť. Vedela som, že to dokážeš prekonať. A to sa aj stalo. Začali sme si plánovať spoločné veci. Pamätáš? Spoločnú cestu po Afrike. Spoločné narodeniny. Pamätám si, ako si sa na to všetko tešil, presne tak, ako som sa tešila ja. Cítil si to tak, alebo nie? Mohli sme byť konečne spolu, po tom dlhom čakaní.
No prišla ona…
A ty si to všetko so mnou hodil za hlavu? Prečo? Premýšľam, či si to všetko hral alebo som bola jednoducho slepá. Vždy som si myslela, že my dvaja sme niečo ako… Spriaznené duše, že je to skutočné. No zdá sa, že som si to myslela len ja.
pinterest.com
No a včera si zavolal. Bolo to zvláštne, vedela som, že by si nevolal kvôli tomu, ako sa asi mám. Ublížil si mi a ty si to dobre vedel. Tak som premýšľala, o čo asi ide. Obaja sme vedeli, že to všetko nie je ešte ukončené, že si možno potrebujeme povedať pár viet a možno taký dôvod ten neskorý hovor mal. A ja som zrazu počula tvoj zúfalý hlas. Cítila som, že to všetko ľutuješ a asi myslíš vážne aj to, že chceš, aby som ti všetko odpustila.
A presne tu som si uvedomila, že neviem, či na to všetko už nie je neskoro. Neskoro na odpustenie. Neskoro na nejaký nový začiatok. Nedokázala som sa hnevať, ani byť koniec koncov smutná. Jediné, čo som ti mohla povedať predtým, ako som skončila náš hovor… Bolo, že je mi to ľúto. Pretože bolo. Bolo mi ľúto času, ktorý som darovala predstave, že budeme raz spolu. Bolo mi ľúto teba a aj toho, že sa to týmto všetko končí. Tak úplne. Obaja vieme, že je to… Naša bodka za nami.
No naozaj, je neskoro…
Dnes sa s tebou rozlúčim, no už za ničím neplačem. Vieš, chcem dať môjmu srdcu novú šancu. Šancu, že nájde niekoho, kto ho bude hneď milovať. Niekoho, kto ma nenechá tak dlho trápiť sa a nevedieť, ako to vlastne dopadne. Len dúfať.
Už to takto nechcem a vôbec potom všetkom, čím sme si prešli. Mám pocit, že to MY už ani nie je možné. Akoby aj mohlo?
Coverphoto: thoughtcatalog.com
