Keď sme sa rozchádzali, sľúbili sme si, že zostaneme v kontakte. Že si budeme písať. Že budeš ku mne, k nám chodiť aj naďalej, ako za čias, keď sme tvorili pár. Že budeš sledovať život nášho čierneho štvornohého „dievčatka“ a podieľať sa na ňom. Povedali sme si, že budeme niečo ako brat a sestra. Páčila sa mi tá predstava. Predstava, že budeme výnimoční, lebo nebudeme patriť k tým, ktorí si po rozchode nedokážu prísť na meno a veľakrát ich kontakt nezachránia ani spoločné deti.
Zopár mesiacov tomu tak aj naozaj bolo. Boli sme tí. Tí výnimoční. Až o dlhý čas sme tými výnimočnými byť prestali. Ako blesk z jasného neba prišiel deň, keď sme sa ako vždy rozlúčili pri bránke zdvorilým bozkom na obe líca, moja mama ti usmievajúc sa zakývala z okna a ty si so slovami, uistením nás (samého seba?), ako budeš určite chodiť častejšie, nasadol do svojho modrého štvorkolesového tátoša a odišiel si. Tam. Tam, kde je ti v rámci tvojich možností, tvojho ja, najlepšie…
unsplash.com
A…Viac si neprišiel…
Nenapísal si. Nezavolal. Zostalo po tebe ticho. Úplné, dokonalé ticho. Rázne seknutie. Všetkého. Všetkých. Mohlo by sa zdať, že si zmizol z povrchu zemského. Zablokoval si si nás na sociálnych sieťach. Nezdvihol si mi telefón. Nezavolal späť. Skrátka si mňa a moju rodinu vrátane psa vymazal zo svojho života. Šmahom pár klikov. Ako keby sme ja, moja rodina a už „iba“ moja čierna „čertica“ nikdy ani neexistovali.
Áno, priznávam sa. Zostala som prekvapená. Zaskočená. Nie z toho, že si k nám prestal chodiť, prerušil si všetky kontakty. Budem úprimná, rátala som s tým. Vedela som, že tento deň skôr či neskôr príde. Veď sa aj hovorí, že z priateľstva môže byť láska, ale z lásky priateľstvo byť nemôže. K tomu všetkému ťa poznám. Lebo chápem, že ti mohlo byť nepríjemné prísť k nám, dívať sa na mňa, rozprávať sa so mnou, byť v pohode…
Zarazil ma však spôsob, akým si to previedol…
Zamrzelo ma to, že si sa mne a mojej rodine nedokázal pozrieť do očí a povedať nám, že rušíš s nami akýkoľvek kontakt. Viem. Bolo by to ťažké, tak ťažké, ale vieš, bolo by to fér. Slušné.
Zachoval by si sa ako pravý a správny chlap. Zachoval by si sa ako muž. Ukázal by si mi, ukázal by si nám všetkým svoju veľkosť. Týmto, práve týmto gestom by si mi dokázal, že som prišla o veľa. Že mám za kým plakať, že mi má byť za čím ľúto…
Možno si si myslel, že tieto pocity, smútok a trápenie vo mne vyvoláš, keď sa pochváliš, že máš priateľku, ktorá je, samozrejme, pravý opak mňa. No tým si dokázal len to, ako veľmi ma nepoznáš. Smutné. Pretože som nikdy nebola, nie som a nebudem tá, ktorá by sa ti chcela pomstiť či by ti priala niečo zlé.
Iste. Počas nášho vzťahu, nech už bol akýkoľvek a aj po ňom boli chvíle, keď by som ťa najradšej nakopala do zadku a poslala do… Preč. Ale vždy som chcela a aj chcem, aby si bol šťastný. Aj preto som ťa musela nechať ísť. Viem, že šťastia máš zo všetkého najmenej, a preto ti ho prajem. Vždy som ti ho priala.
unsplash.com
Dnes by mi to mohlo byť už jedno…
Keď už nie preto, že netvoríme pár a bola som to práve ja, kto medzi nami preťal gordický uzol, tak preto, že si ma vymazal nielen z reálneho života, ale aj z toho virtuálneho.
Ľahko. Tak jednoducho. Ako keby som bola ceruzka a ty guma, ktorá jej stopu pár ťahmi vygumuje. Možno by som ešte stále mala plakať, hnevať sa, byť v depresii z toho, že medzi nami nastala definitívna definitíva. Ja však neplačem. Už nie. Už dávno nie. Nehnevám sa a ani ma neláka vliezť do postele, zakryť sa až po uši paplónom a nechať sa uniesť do ríše depresívnych myšlienok a stavov.
A, moja dávna láska, som ti vďačná…
Ďakujem ti za to, že si mi ukázal, ako to v živote chodí. Že si mi bol učiteľom. Skúsenosťou. Ponaučením.
Ďakujem, že mi už za tebou nie je ľúto. Ďakujem, že nemám čo ľutovať. Ďakujem, že si pre mňa nebol ten pravý.
Ďakujem, že si oslobodením seba samého oslobodil aj mňa.
Ďakujem, že mi tvoja sebeckosť ukázala, ako pramálo myslím na seba.
Ďakujem, že mi tvoje netradičné myšlienky ukázali, že nemusím prestupovať na mieste a byť „dievčaťom bez perspektívy.“
Ďakujem, že si ma tvojou nečinnosťou naučil spoliehať sa iba na seba.
Ďakujem, že si sa správal a konal presne tak, ako si sa správal a konal.
Ďakujem, že si za tých sedem rokov, čo sme boli spolu, bol presne taký, aký si bol.
Ďakujem, že si ma nadobro opustil…
Vieš, len a len vďaka tebe viem, aká som silná. Zlomená, rozbitá, ale silná. Tie kúsky mňa majú veľký potenciál, silu a energiu.
Aj vďaka tebe píšem tieto riadky a tvorím. Aj vďaka tebe sa pomaly, pomaličky krok za krokom, deň za dňom stávam novou ženou. Tou lepšou a sebavedomejšou verziou seba samej.
Aj vďaka tebe viem, že všetko, čo v skutočnosti v živote chcem, je byť šťastná.
Tebe prajem to isté. Prajem ti, aby si bol mužom, ktorým si mal byť pri mne. So mnou. Buď, prosím, šťastným mužom. Mužom s veľkým M.
Coverphoto: Photo by Will Li on Unsplash
