Ach jaj, zase som to spravila. Búchajúc si hlavu o stôl a s nechápajúcim pocitom v nej, som bola nútená sa rýchlo spamätať. Možno by si ľudia okolo mňa mohli začať myslieť, že mi úplne preskočilo. Nepreskočilo, fakt nie. Len som sa ocitla v situácii, kedy som bola nútená uvedomiť si, že ma občas naozaj štve moja vlastná hlava, moje myšlienky, ktoré sa niekedy nedajú ovládať, veď to poznáme všetci. Nech sú akokoľvek temné, šialené, silné… sú tam a my sme nútení sa nad nimi párkrát minimálne zamyslieť.
Nech si povieme, že ich už necháme. Že myšlienky na neho necháme úplne zmiznúť, nefunguje to. A nech to NIE, zopakujem aj stokrát, spravím to znova. SHIT!
Možno to tak máš aj ty.
pinterest.com
Po dlhej dobe som šla von. Myslím tým sama. Zavítala som do svojho obľúbeného podniku, kde sú stropy extrémne vysoké s nejakým historickým nádychom, ktorý nedokážem viac špecifikovať, no farebné svetlá z tejto doby mu dodávajú ten správny feeling. Niečo ako medzi minulosťou a tým, čo je dnes. Kedysi som sem zvykla chodiť kvôli barmanovi. Inokedy zas s možnými budúcimi mužmi môjho života, aj keď som pritom dobre vedela, že ma ani jeden z nich nejak skutočne nezaujíma. Alebo nechcel zaujímať. Zabíjala som čas. Možno som aj niečo nevedomky hľadala, no nebolo to správne…
Stále som ťa totiž mala niekde tam vzadu, v mojom srdci.
Odpočíval si tam a ja som ťa nechala. Možno som ťa mala zo seba surovo vytrhnúť. A aj keď by som chvíľku krvácala, mala by som pokoj. Len neviem, ako sa to presne robí a tak som to nechala plávať… Ako všetko, čomu nerozumieme, alebo čo nechceme riešiť.
Jednoduchšie je tváriť sa, že to neexistuje, alebo že to tam jednoducho nie je.
Viem, že je to najväčšia blbosť, ktorú môžme spraviť, no každému z nás sa to párkrát stane, že sa strhne na tú nesprávnu koľaj, a ja nie som výnimka.
Sadla som si na bar a objednala jedno Martini. Mňam. Chvíľku som pozorovala ľudí okolo mňa. Ako sa bavia, mala som z toho radosť. Fakt mám vždy radosť, keď vidím okolo seba radosť. Jednoducho cítim, vnímam a možno sa občas príliš nechávam ovplyvňovať. Keď vidím ľudí plakať, chce sa mi tiež plakať. Možno je to slabosť, možno práve vďaka tomu sa môžme baviť otvorene. Možno je to dôkaz empatie.
Po chvíli sa tu zjavil on. Ten, ten barman, ktorý tu býval aj rok pred tým. Ach Bože, prisahám, že je hrozne roztomilý. A presne vtedy sa to stalo, to, čím sa dostávame k búchaniu si hlavy o stôl. Hlavy s účesom, ktorý mi trval minimálne hodinu… len tak mimochodom.
pinterest.com
Pozval ma von. A čo ja? Samozrejme, že som povedala NIE. Prečo? Lebo aj keď som na teba priamo nemyslela, moja chabá vyschnutá nádej, že možno na mňa ešte myslíš, a že možno práve dnes sa mi ozveš, alebo prídeš, mi prikázala povedať nie. A ja nechápem, ako môžem byť tak mimo.
Dobré ráno, slniečko.
Hovorieval si. A mne to chýba. To chladné ráno, ktoré si ty zohrieval.
A nech sa tvárim akokoľvek, je to tak. Možno je čas si to priznať. Niekedy sa nám to stáva, že myslíme aj na toho, ktorý na nás už dávno zabudol. Nezaspíme bez toho, aby sme nepozreli na jeho fotku. A držíme sa niečoho, čo už dávno neexistuje. Sme múdre, vieme, že to už nie je. Že to skončilo, no cítime. Máme v hrudi srdce, ktoré je často silnejšie ako ktorýkoľvek orgán v našom tele. A my ho presviedčame, aby zabudlo, aby šlo ďalej… No trvá to nejaký čas.
A asi je to tak v poriadku. Je v poriadku, dopriať si čas a nebežať bezhlavo do iného objatia, ktoré nám aj tak nedá to, čo práve potrebujeme. Je správne počkať, dať čas sebe aj tomu, kto tu chce byť pre nás potom, keď budeme pripravené. Pripravené myslieť na niekoho iného. Na niečo nové. Na nový začiatok. Keď sa nebudeme obzerať za minulosťou a premýšľať nad ňou a možno nahovárať si, že to nerobíme.
Láska potrebuje čas ako aj ty…
