Niekedy mám pocit, že je naozaj pravda, že jediný, komu môžeš veriť, si ty sám a že ťa sklame aj vlastný tieň. Ale potom sa vždy zamyslím a chcem veriť, že ľudia nie sú zlí. A v podstate nie sú. Prichádzajú a odchádzajú z nášho života, ale vlastne je to normálne.. aj keď bolestivé.
Snívame o krásnom príbehu, veľkej láske a nekonečnom priateľstve. A to všetko len pár dní po tom, ako sme niekoho spoznali. Nedávame čas. Čas sebe, čas druhému, ani čas životu. Lebo takéto veci sa nedejú hneď. Sme sklamaní a obviňujeme každého vôkol nás, ale v podstate je to len naša vina.
Ponáhľame sa a niekedy sama nechápem kam?
Veď ani nevieme, čo nás čaká na konci tej cesty, po ktorej sa tak ženieme. Zabúdame si užívať tu a teraz. Zabúdame, že najdôležitejšie je, mať sa dobre v danom momente. Nevážime si to, čo máme, lebo stále riešime to, čo chceme mať.
Dajme čas. Sebe, tomu druhému aj životu.
Prestaňme bojovať a nechajme sa občas vlnami toho rozbúreného mora, ktoré voláme život, jednoducho unášať. Ver, že ťa to nezabije.
Dajme čas láske. Ona nevznikne z jedného pohľadu. Nikdy som tomu neverila. Chce to čas. Čas na budovanie, na spoznávanie a možno aj na zistenie, či ten človek, ktorý stojí oproti nám, je naozaj ten, ktorého chceme?
Naozaj chceš prežiť život s ním?
Naozaj ho budeš milovať aj so všetkými jeho nedostatkami? A možno si povieš nie…tak odíď. Prosím, nestoj tam len preto, lebo si s ním “zabila” nejaký čas z tvojho života. Nezabila. Lebo ten čas ti ukázal, že toto nechceš.
Nerobme si kamarátov z každého človeka, s ktorým sme raz stiahli fľašku vína a hovorili sme mu veci od výmyslu sveta. Veľké kamarátstva chcú čas. Chce to pády a nové začiatky, a uistenie sa, že ten človek bude po tvojom boku aj o 3 v noci.
A nie každý kamarát ostane navždy.
Vieš, verím však aj tomu, že sú kamaráti, ktorých nám zoslal sám osud iba na istý čas… aby nám v istom bode nášho života pomohli. Aby nás podržali a aby v nás verili, keď už sme neveri
li sami v seba. Aby tu boli, keď sme nevládali a možno aj na to, aby sme blúdili spoločne.
Sú kamaráti, ktorí prídu a my máme pocit, že sme ich poznali hádam celý život.
A potom zrazu zmiznú. Nie tak doslova, ale niečo sa stane a oni sa vytratia z nášho každodenného života. Občas to bolí viac, ako stratiť lásku.
A keď sa potom odstupom času pozrieme naspäť, vidíme spomienky. Spomienky na to, akí sme boli a akí sme teraz. A čas nás zmenil. V danej chvíli nie si ten istý človek, ako si bol vtedy a preto sa cesty rozchádzajú. Lebo nás čas mení. Jediné, čo ti ostane, je fotka, ktorú nezvesíš zo steny a nevymažeš z mobilu, lebo ťa zahreje pri srdci, ale vieš, že tam sa už vrátiť nechceš .
Neviem, či je čas priateľ alebo nepriateľ. Niekedy mám pocit, že to on nám berie všetkých blízkych a všetko to, čo chceme, aby zostalo navždy, aj keď vieme, že to nie je možné. Keď sa však zamyslíš, čas za to nemôže…..
On si len robí svoju prácu… plynie…a zase len my si neužívame ľudí a chvíle, kým tu sú.
Niekedy ho neznášam a niekedy sa modlím, aby plynul rýchlejšie…a pritom ja sama zabúdam na čaro prítomného okamihu….
pictures: pinterest.com/ pexels.com
Naša nová kniha o ženskom svete, ženskej sile a vzťahoch, Úlomky Ženy 2, je už dostupná aj s venovaním priamo u nás – TU.
