Viem, že mnohé z vás už počuli o odpúšťaní. Viem, že mnohé z vás už odpustiť dokázali. Viem, že mnohé odpustiť chceli, ale nemohli. Viem aj to, že niektoré z vás ani nechceli. Každá z nás si minimálne raz za život povedala vetu „toto ti nikdy nezabudnem.“ A je to v poriadku, pretože zabudnúť nemusíš, vlastne, ani by si nemala… Každé odpustenie je nám životnou lekciou. Lekciou o tom, akí ľudia dokážu byť. A to by si si naozaj mala pamätať. Skutočne stačí, keď odpustíš. Ostatným. Sebe.
S prvou veľkou bolesťou je to ako s prvou láskou. Ťažko sa na ňu zabúda… Myslím si, že v nás dokonca navždy zostáva, v podobe malej rany, niekde v hĺbke srdca. Je tam aby sme pochopili. Aby sme vedeli, že ľudia môžu sklamať, ublížiť, odísť. Je tam aby sme sa to naučili akceptovať a prijali to ako súčasť života.
Najľahšie je odpustiť človeku, ktorý oľutuje. No sú tu aj takí, ktorí to neurobia. Veľké sklamania pramenia od ľudí, ktorí ani nevedeli, že nám ublížili. Najhoršie? Od ľudí, ktorí to vedia, ale je im to ľahostajné. Viem pochopiť tvoju bolesť a zlosť. Môžeš mi veriť.
Ale musíš niečo vedieť. Tvoj hnev nepotrestá tých, ktorí sú jeho pôvodcom. Trestá teba. Deň za dňom, keď sa nevieš tešiť zo života. Noc za nocou, keď ti myšlienky kradnú spánok. A musím sa ťa opýtať, zaslúžiš si to? Pozri sa na seba a odpovedz si.
Musíš vedieť ešte niečo. Ľudia, ktorí ti ublížili vedome, si nezaslúžia jedinú tvoju slzu. A môžem ti s určitosťou povedať, že sa im to vráti. Nejakou formou. Raz. Možno to neuvidíš, možno pri tom nebudeš, ale na tom viac nezáleží, lebo TY sa musíš pohnúť z miesta. Žiješ len raz, tak nemíňaj svoj drahocenný čas na niečo, čo ťa nerobí šťastnou, ale naopak. Zmier sa s tým, že nikdy neprídu a nepovedia prepáč. Takí proste sú. Akceptuj to a osloboď sa. Presne o tom to je. O slobode. Pretože ak budeš na tom lipnúť, spútaš len samú seba a to nemá byť tvoj osud…
A ak sa raz predsa len vrátia, so snahou odčiniť krivdy, budeš to brať už len ako pozitívny zvrat udalostí. Milé prekvapenie. A ver mi, pravdepodobne ti už na tom, po čase, nebude ani zďaleka tak záležať. Pretože tí ľudia už nebudú tvoriť tvoj svet.
Ďalšia dôležitá vec je, uvedomiť si ako ti ublížili a či naozaj.
Poznám mnoho žien, ktoré nevedia odpustiť, že boli opustené. Ak si jedna z nich, prosím, skús sa na to pozrieť inak. Môžeš sa na niekoho hnevať preto, že ťa nedokázal milovať, aj keď sa možno snažil? Môžeš niekomu vyčítať, že zbabelo ušiel, ak ten človek jednoducho nebol dosť zrelý? Môžeš sa na niekoho hnevať, že odišiel, ak si jednoducho nebola jeho osudom? Odpoveď je, že môžeš. Ale je to oprávnený hnev? Urobili to, lebo chceli, aby si trpela? Myslím že nie…
Prosím skús pochopiť, že dvaja ľudia na seba v živote narazia pre niečo. 
Možno aby spolu zostarli, no možno sa majú len niečo navzájom naučiť a potom kráčať ďalej.
Všetko je tak ako má byť. Veci sa pre niečo dejú. A vieš čo je na bolesti a sklamaní krásne? Že človek cez ne rastie. Dozrieva a prichádza k nemu pochopenie. Pretože keď sme ukolísaní šťastím, je nám dobre, nemáme potrebu premýšľať a hodnotiť seba či život. Nemáme nutkanie spýtať sa, či sme na správnej ceste, či sme dobrí ľudia, či robíme veci správne. Bolesť je to, čo nás formuje a práve ona je tá, o ktorej sa hovorí, keď ľudia spomínajú na to, ako ich „život naučil“ .
Nehnevaj sa, ak máš zlé obdobie. Skús z neho vyťažiť čo to pôjde. Využi ho ako hnaciu silu.
Ak čítaš tieto riadky, možno si pomyslíš, že neviem o čom hovorím. Že neviem aké to je, utápať sa v zlosti. Že neviem aké je cítiť tú strašnú bolesť, čo ti berie dych. Lenže ja ti môžem prisahať, že to viem veľmi dobre. A píšem ti tieto slová práve preto, aby si neopakovala moje chyby…
coverfoto: www.pixels.com
foto: thoughtcatalog.com, www.weheartit.com
