Spomínaš si na tie dni, kedy si išla na doraz? Kedy si sa pýtala, snažila meniť seba a možno i iných? Kedy si verila, že každý problém má nejaké riešenie a nie je možné vzdávať sa? Kedy si v sebe ešte živila ten malý plamienok nádeje, ktorý si úzkostlivo chránila, aby ho nik nemohol sfúknuť? Kedy si si myslela, že ľudia, ktorých miluješ, ľúbiš či máš rada, budú s tebou jednoducho navždy?
Tak tieto dni sú preč. Sú ti tak vzdialené, že dnes ich už ani nepovažuješ za tvoju minulosť. Boli tu, dnes tu už nie sú, no predsa… Predsa sa s nimi nevieš stotožniť. Akoby sa to nikdy ani nestalo. Síce máš nejaké matné spomienky na toto obdobie, ale úspešne si sa od nich odpútala.
unsplash.com
Je to prirodzené…
Je z teba iná žena. Úplne iná ako bola tá, ktorou si bola kedysi. Zmenilo ťa všetko. Bolesť, strach, snaha, no i radosť. Zmenila si sa ty, pretože si si povedala, že už stačilo. A zmenili ťa iní, lebo od teba dostávali niečo, čo si nezaslúžili. Nevedeli to prijať. Nevedeli to uchopiť. Strácalo sa to medzi tebou a nimi, a to ťa prinútilo zmeniť sa.
Teraz máš pocit, že v tvojom živote nastalo ticho. Spočiatku ťa to vydesilo, ale dovolila si mu, aby si ťa podmanilo. Postupne si sa naučila vychutnávať si ho. Kedysi tvoj život vyzeral inak. Zmätok, ktorý si si nosila v duši, akoby kričal aj vôkol teba. Všade, kam si sa pozrela, na každom mieste, v ktorom si sa ocitla, bol šialený hluk. Nepokoj a neporiadok. Dokonca aj vo chvíľach, kedy si ležala sama v posteli, sa tmou a tichom vznášal krik.
Boli to tvoje otázky, tvoje výčitky k sebe i k iným, tvoj strach a bezmocnosť. Práve tá je najhoršia. Ľudia vedia prežiť všetko. Pády, straty i všetku bolesť. No len čo sa začnú cítiť bezmocní, strácajú sa sami sebe pred očami. V zrkadle už sa na nich nepozerá tá istá osoba. Voči bezmocnosti sme totiž všetci tak veľmi malí.
Bezmocnosť treba iba prijať…
Zmieriť sa s ňou a stať sa len pasívnym pozorovateľom nášho života. Bezmocnosť znamená odovzdať sa všetkému, čo nás straší, a čakať. Prestať dúfať, že sa nám kontrola vráti do našich rúk. Zostanú nám len prázdne dlane a oči, ktoré napĺňa zdesenie. Nemáme inú možnosť, iba sa stiahnuť a začať veriť, že všetko, čo sa stane, má nejaký dôvod. Že raz pochopíme a nebudeme večne smútiť za niečím, čoho sme sa tak dlho nechceli pustiť.
Práve preto bojujeme do posledných síl. My ženy obzvlášť. Máme v sebe niečo, čo nám nedovolí odísť, pokiaľ sa z nás nestane len prázdna schránka. Vyprahnuté miesto, odkiaľ už nemôžeme čerpať a musíme tam konečne začať aj dávať. Keď to nechcú urobiť iní, musíme s tým začať my.
Bezmocnosť nás núti siahnuť na vlastné dno. No len čo sa tak stane, pochopíme, že tento stav je horší, ako to, čoho sa tak desíme. Akonáhle sa ocitáme na dne, prichádzame na to, že nechceme nič iné, len sa z toho dna dostať. Za každú cenu. Obetujeme naozaj všetko a zrazu nám neprekáža, že niekoho stratíme, lebo zistíme, že to najhoršie, čo sa nám mohlo stať, sa už stalo. Stratili sme seba. Kvôli láske, ktorá láskou ani nebola. Kvôli osobe, ktorej po celý čas bolo jedno, či nás stratí.
unsplash.com
Asi vieš, o čom teraz píšem…
Aj ty si tú chvíľu prežila. Bol to moment, ktorý ťa oddelil od tvojej minulosti. Okamih, ktorý ťa vyformoval. Možno v tebe niečo zlomil, možno odišiel kúsok z tvojej duše. No ty si sa so všetkým zmierila.
Nechala si veci plynúť a zaplavil ťa pokoj. Proste si sa viac nemusela snažiť, lebo práve snaha, ktorá sa míňala účinku, ťa vyčerpávala najviac. Prestala si sa pýtať, dožadovať. Prestala si prosiť a plytvať citmi. Povedala si si, že čo má stať, stane sa. Už si nechcela to, za čím si sa tak naháňala. Chcela si len jedno – aby nastal pokoj.
Stala sa z teba nová žena…
Ak sa dlho cítiš bezmocná a obávaš sa toho, čo ťa aj napriek tvojej snahe čaká, zmení ťa to. Zrazu sa z okamihu na okamih stávaš niekým iným. Ženou, ktorá len v pokoji sleduje svoj život a čaká, ako sa všetko vyvinie. Sleduje iných, ako z jej života odchádzajú a premýšľa nad tým, prečo už nedokáže plakať. Namiesto napätia a strachu cíti len pokoj, pretože konečne pochopila, že „len“ úsilie niekedy nestačí.
Niektoré vzťahy nemožno zachrániť. Niektoré bolesti sú tak silné, že nám viac nedovolia pokračovať. Nie je to o tom, že by si sa stala slabšou. Neschopnou bojovať. Práve naopak… Práve si zistila, že si silnejšia ako kedykoľvek predtým a tvoju silu už viac nemieniš ukazovať tam, kde je to zbytočné.
Si silnejšia, pretože si dokázala presvedčiť samu seba, že to zvládneš aj bez neho. Pochopila si, že život nie je o zachraňovaní a že nie všetko sa dá zlepiť tak, aby to bolo funkčné. Uvedomila si si, že nech sa stane čokoľvek, ty dokážeš ísť ďalej. A to je okamih, ktorý ťa presvedčil, že nezáleží na tom, koho stretneš a ako veľmi ťa dotyčný zraní. Záleží len na jednom… Ako dlho a či vlastne to budeš tolerovať.
Coverphoto: Photo by Spencer Backman on Unsplash
