Život nám občas prinesie chvíle, z ktorých sa dlho nevieme spamätať. Sú to zväčša okamihy, kedy sme si uvedomili, že sme dlho žili v omyle. Kráčali sme si po svete s dobrým pocitom na duši a nazdávali sme sa, že je všetko tak, ako má byť, tak, ako chceme, aby to bolo. No stačilo len málo a zrazu sa naše domnienky zosypali…

Zostala nám len realita, v ktorej sa cítime ako cudzinci, nachádzame sa zrazu na mieste, o ktorom sme si mysleli, že sa tam nikdy neocitneme. Je to miesto, kam nás sotil práve človek, za ktorého by sme dali aj ruku do ohňa, a zrazu sme prišli na to, že sme si ju nepekne popálili.

pinterest.com

Takéto zranenia bolia ešte veľmi dlho a hoja sa nesmierne ťažko…

Volajú sa zrada, pocit krivdy alebo stratená nádej… Môžu mať milión pomenovaní, no pocit na duši prinášajú vždy rovnaký. Bolí to, mrzí nás to a pýtame sa prečo. Prečo práve on alebo ona, prečo práve človek, ktorému sme dôverovali viac ako komukoľvek inému. Čo ho k tomu viedlo, čo ho prinútilo podkopnúť nohy práve človeku, ktorý pri ňom stál, nech sa v jeho živote dialo čokoľvek?

Nikdy, skutočne nikdy si nemôžeme byť nikým istí. A musíme rátať aj s tým, že práve tí, kvôli ktorým sme my boli ochotní schytať tvrdý úder, nám ho zasadia. Práve oni, práve nám…

Najhoršie na takýchto momentoch je to, že nás úplne paralyzujú. Len čo takýto úder dostaneme, nie sme schopní reagovať ani sa brániť. Poddáme sa tomu, čo nás zasiahlo, a keď sa ako-tak otrasieme, odkrivkáme do bezpečia s pocitom, že už nikdy nič nebude také, ako bolo predtým. Viac než samotná rana, ktorú sme schytali, nás však zasiahne práve zistenie, kto sa to odvážil urobiť.

Nastáva obdobie, kedy sa snažíme zistiť, prečo sa to stalo.

pinterest.com

A čoraz viac nás deptá fakt, že žiadna príčina neexistuje. Jednoducho sa to udialo a dôvod nám nikdy nebude vysvetlený, pretože žiaden nie je.

Niektorí ľudia nás proste zrania. Bezdôvodne. V danej situácii nedokázali urobiť nič lepšie, a tak nám zabodli nôž do chrbta. A nám neostáva nič iné, len cítiť vďačnosť za to, že to prišlo teraz. Že to neprišlo neskôr, po ďalších rokoch, kedy by sme bezvýhradne verili niekomu, kto si to nezaslúži.

Neviem, či existuje návod, ako sa s niečím takým vyrovnať. V týchto chvíľach si musíme len priznať, že sa to stalo. Akceptovať to a nebrať to ako osobnú prehru či svoje vlastné zlyhanie. Často máme tendenciu zahmlievať a pár dní nám trvá, kým si uvedomíme, čo sa vlastne odohralo. No stále si myslím, že je ľahšie žiť s pocitom, že bolo ublížené nám, ako sa celý život vyrovnávať s tým, že sme podkopli nohy niekomu, kto by nám dal aj to posledné…

Niekedy to tak býva. Niekedy sa cítime, že sa všetko obrátilo voči nám. Občas to vyzerá, že sme úplne sami a že už nikdy viac nenájdeme niekoho, kto by nám vrátil to, čo nám iní vzali. No aj o tom je život. O prekvapeniach, ktoré nie sú vždy len pozitívne, a my sa s tým musíme potichu zmieriť.

Coverphoto: Image by StockSnap from Pixabay

Facebook komentáre