Vystihnúť slovami pocity, ktoré sa vo mne odohrávali, je takmer nemožné. Všetko navôkol mňa odrazu prestalo dávať zmysel, prestala som sa pozerať na svet farebne a videla všetko čierno-biele, bez duše, bez akejkoľvek lásky či súcitu. Stratením teba, som stratila seba. Tá láska medzi nami bola nevyspytateľná, plná iskier, ktoré lietali nad nami ako ohňostroje. Plná vášne a nutkania spoznávať sa stále viac, objavovania okolitého sveta spoločne či jednoduchého snaženia sa stáť po boku toho druhého za každých okolností.
A tak sa aj stalo.
pinterest.com
Napriek nedorozumeniam, hádkam či dokonca aj niekoľkým rozchodom, naše duše stáli pri sebe neustále. Neopustili sme sa, neodišli sme, akoby nás vánok odfúkol… nedokázali sme odkráčať bez jediného slova či slzy.
Bolo medzi nami práve to, čo sa na obyčajný papier napísať nedá. Slová sme sa márne snažili používať na vysvetlenie našej lásky. Gestá boli tie, ktoré to nahrádzali a bez ktorých by sme sa ani my sami neposunuli tam, kde sme boli.
My sme boli tí, ktorí boli v očiach druhých videní ako pár, čo nemá šancu.
Pár, ktorý je príliš slabý pre dnešný svet, ktorý bol príliš jednoduchým objektom pre osud, čo sa tak veľmi rád s láskou zahráva.
Istý čas to bolo inak. Stáli sme tu, my dvaja proti nepriazni, ruka v ruke, úsmevy na tvárach, so srdcami až na dlani a bez pomyslenia na realitu, ktorá každý deň klopala na dvere. Zahrávala sa s nami, nie raz nás rozdelila, no vždy nás najmä posilnila.
Ako osud zamiešal karty, tak sa zamiešal aj môj pohľad na svet.
Odrazu si bol preč. Odletel si ako pierko, ktoré bolo bez šance zachytiť. Bez slov a vysvetlení si sa vytratil. Stála som tam sama. Len ja a nepriazeň osudu.
Už viem, ako sa cítilo to dievča, ktoré mi kedysi dávno plakalo na ramene a tvrdilo, že stratou svojej lásky, stratilo samu seba. Všetká tá nechápavosť, ktorá sa vo mne vtedy objavila, zrazu zmizla. Nahradilo ju to, čo cítila ona. Cítila som sa sama. Bola som odrazu len ja, moje myšlienky a prebdené noci plné sĺz, či dokonca aj dni s hlavou v smútku. Nevidela som to, že takto to má proste byť. Videla som aj poslednú štipku nádeje, ktorá vo mne nie a nie zhasnúť. Nedokázala som sa na teba pozrieť s tým, že si len ďalšia ukončená kapitola v mojom živote. Videla som pred sebou niekoho, kto je neustálou súčasťou každej jednej ďalšej kapitoly. Nemohla som sa tváriť, že medzi nami už nič nie je, keď jediné, čo som ešte cítila, bola tá láska k tebe.
Nastal zlom…
pinterest.com
Trvalo to dlhý čas, žiadalo si to veľa úsilia, ale prišlo to. Bol to deň, kedy som priamo pred tvojimi očami prežívala výlev emócií. Kedy som už ďalej neuniesla toto všetko a nedokázala ti venovať ani len jeden letmý pohľad bez premietania si všetkého, čo bolo predtým. Toľko sĺz som vyronila, toľko bolesti som cez hlasné vzlyky vypustila, toľko hnevu zo mňa sršalo… a toľko posledných kúskov mojej lásky unikalo na všetky možné svetové strany. No ty si tam len stál a prizeral si sa.
Naivne som si myslela, že možno po tých mesiacoch predsa len prídeš za mnou, povieš to hlúpe prepáč a vysvetlíš mi, čo sa v skutočnosti s nami stalo. Že zotrieš mi slzy a ja s pokojom na duši a s vysvetlením odkráčam, aby som ťa nechala ísť. Nestalo sa to. Znova som tu bola len ja, sama, proti všetkej tej sile osudu. Možno to bolo práve to, čo ma postavilo na nohy.
Skutočnosť, že po mojom boku už nebudeš, bola bolestivá.
Fakt, že ťa netrápilo moje psychické dno, bola bezcitnosť najvyššieho stupňa. A zistenie, že ani len moja nepriama prosba o tvoju pomoc s tebou nič nerobila, bol konečný záver našej kapitoly.
Teraz vediem život bez teba. Si súčasťou minulosti, ktorú som hlboko uložila v mojich úlomkoch srdca, si len letmá spomienka, ktorá vo mne nevyvoláva žiadne emócie a najmä si len človek, ktorý sa v mojom terajšom svete vyskytuje ako cudzinec. Nie raz za deň počujem tvoje meno, ale to je práve to, čo ma núti neobhliadať sa za tým a kráčať so vztýčenou hlavou vpred.
Nebudem vravieť, že smútim, že cítim bolesť, klamala by som. Momentálne necítim nič. Ale viem, že jedného dňa sa to zmení a pri počutí tvojho mena budem schopná vyčarovať si úsmev na tvári a spomínať na nás ako na krásnu súčasť mňa. Preto, dievča či chlapec, ak smútiš kvôli nemu/nej, nestrácaj nádej, nestrácaj chuť do života, pretože ten zlom, kedy sa cez to prenesieš, príde, i keď by to znamenalo dostať sa na úplné dno.
Autor: Rebeka Roninová
Coverphoto: Photo by Catherine Lagadia from Pexels
