Viem si predstaviť, ako sa občas znenávidíš za to, že sa k nemu vraciaš. K tomu mužovi, ktorému si toľkokrát dokázala svoje city, no aj tak nestačilo. Takže sa to skončilo… Ale len navonok, pretrhli sa iba niektoré nitky, avšak mnoho z nich ťa s ním ešte stále spája. Netušíš, čo to je a v čom to spočíva, no vieš, že ešte nie je nič definitívne. Občas tomu nerozumieš. Sama sebe nerozumieš. A… Nie je na tom nič zvláštne, čudné ani divné. Ty nie si hlúpa ani nepoučiteľná…
pexels.com
Nie je to nič, kvôli čomu by si mala mať výčitky…
Aj tento pocit nekonečnosti istej etapy totiž k rozchodu patrí. Prišla som na to v období, kedy som nenávidela svoj život. Stala sa z neho nočná mora, ktorá sa však prebudením nekončila, ale naopak začínala. Každé ráno som vstávala s pocitom, že takto to už ďalej nezvládnem. Pretože som sa nedokázala odpútať od toho, čo bolo, a sústrediť sa na to, čo je teraz.
Jednoducho to nešlo. Čosi ma neustále ťahalo späť.
Niečo som zažila a pohltil ma smútok, že to zažívam sama.
Ak som nezažila nič významné a dôležité, kládla som si otázku, či by to s ním bolo iné.
Vyhýbala som sa niektorým miestam, ktoré som mala späté s ním, iba fyzicky, ale v myšlienkach som sa tam prechádzala a nie sama.
Chýbalo mi niečo, čo som nevedela pomenovať, a tak som to – logicky – nevedela nájsť.
Zatiaľ čo on si žil spokojne svoj život ďalej, ja som stála na jednom mieste a túžila som po tom, aby som mohla zaradiť spiatočku a ocitnúť sa opäť niekde s ním v období, kedy to všetko bolo také pekné. Boli dni, kedy sa to zlepšovalo, boli dni omnoho horšie, kedy nastal regres.
A potom prišla etapa, kedy to skutočne vyzeralo, že on je už za mnou, no spomenula som si na neho pri takých maličkostiach, až som nevedela, či mi je smiešne zo samej seba alebo sa potrebujem iba v tichosti vyplakať. Bála som sa, že sa od neho nikdy neodstrihnem.
Skončilo sa to vtedy, keď som konečne porozumela tomu, čo sa deje…
Keď som pochopila, čo stvárajú moja myseľ aj srdce a vypátrala som príčinu. Prišla som na to, že sa na seba nemusím hnevať ani si nič nezakazovať. Prišla som dokonca i na to, že mi nechýba iba on. Ale chýbalo mi to všetko, čo sa dialo a čo som pociťovala, keď stál ešte pri mne.
Nebola som totiž slabou ženou, ktorá sa nevie spamätať z jedného rozchodu. Bola som ženou, ktorej sa zo dňa na deň zmenil celý život. Stiahla som sa do vlastnej ulity, zmenila som zamestnanie a vyškrtla niektorých priateľov. Toto všetko si vzal so sebou on, a preto niet divu, že som sa k nemu vracala a upokojovala svoju myseľ spomienkami na neho.
pexels.com
Nevieš zabudnúť, pretože zabudnúť na pocity nie je možné…
Zostávajú v nás a aj keď sme ich cítili v minulosti, dnes sa stále podieľajú na tom, kým sme. Ak sú tie pocity späté s človekom, vďaka ktorému sme zvádzali vnútorný boj a v istých chvíľach sme si ho museli „zakazovať“, je úplne logické, že v prvom rade ti mozog pripomenie práve jeho.
A preto sa k nemu vraciaš, hoci si istá, že už to nie je láska. Sú to však spomienky, sú to pocity, ktoré ťa pretvorili. Nie je možné sa pred tým skryť. A tak sa na seba, prosím, nehnevaj. Nenič to minimum, čo zostalo po jeho odchode neporušené. Nechýba ti on. Chýba ti to, čo si zažívala, keď si bola s ním. A to je obrovský rozdiel.
Coverphoto: Photo by Toa Heftiba on Unsplash
