Nedávno som dostala nečakanú otázku: Čo považuješ za svoj najväčší úspech? A zatiaľ čo ten, čo mi túto otázku kládol, očakával odpoveď z úplne iného súdka, mne po kratšom premýšľaní ihneď napadlo… Že som sa dokázala obrniť voči niektorým ľuďom. Vlastne voči väčšine. Patria tam ľudia blízki, no s malou mierou empatie, ľudia známi, ktorí vždy majú pocit, že disponujú lepším prehľadom o mojom živote než ja, aj ľudia úplne cudzí, ktorí sa nás vedia v niektorých prípadoch dotknúť viac ako tí najbližší.
Vždy som patrila medzi tých, ktorí si všetko pripúšťali. Každé slovo, každú poznámku, každú situáciu, ktorá sa nevyvinula podľa mojich predstáv, každú hádku či nezhodu. A výsledkom bolo, že som len večne riešila niečo, čo ma deptalo. Borila som sa v bahne zbytočných negatívnych pocitov, ktoré mi občas siahalo len po členky, no väčšinou až po kolená.
pinterest.com
A tým som premárnila neskutočne veľa času…
Zašlo to až tak ďaleko, že som sa bála vysloviť svoj názor, pretože čo ak nebudem pochopená. Mala som strach priznať sa niekomu so svojimi pocitmi, lebo možno ten druhý im nebude rozumieť, prípadne ich neocení. Nechcela som sa s nikým rozprávať dlhšie, ako si to situácia vyžadovala, pretože čo ak náhodou zabrdneme do témy, v ktorej nájdeme nejaký zádrhel…
Nechcela som sa chváliť, ak sa mi v živote darilo, pretože som očakávala závisť. Nemohla som sa nikomu priznať, že ma niečo trápi, lebo som nevedela, z ktorej strany príde posmech. Ľudia sú dnes totiž schopní závidieť nám aj chorobu a povedať nám, že sme si ju vymysleli alebo privolali sami, lebo sme chceli na seba pútať pozornosť.
Tým pádom som nežila. Bola som uväznená vo vlastnom živote, vo vlastnom strachu a v očakávaní, kto mi zasa podrazí nohy alebo vrazí nôž do chrbta. Nežila som pre seba, ale pre druhých, pretože som sa vždy chcela vyhnúť závisti, urážkam, nepochopeniu, žiarlivosti a zbytočným konfrontáciám.
pinterest.com
A to bola chyba…
Jedného dňa som sa z tohto nepekného sna prebudila a povedala si, čoho dopekla sa vlastne toľko bojím… Prečo sa obávam toho, čo povedia a ako zareagujú druhí ľudia, a dôsledkom toho sa ja obmedzujem?
Za svoj najväčší doterajší míľnik považujem deň, kedy som pochopila, že druhí ľudia majú v mojom živote len vedľajšie role, zatiaľ čo hlavnou hviezdou som ja. A môže mi byť jedno, či ma súdia, ponižujú, chvália, falošne velebia, využívajú, milujú alebo nenávidia. Tým, ktorí si to zaslúžia, dovolím, aby sa spolu so mnou prechádzali po červenom koberci. A ostatní nech stoja za páskou: „Nepovoleným vstup zakázaný“ a nech sa potichu prizerajú.
Tak na to mysli aj ty… Nedovoľ, aby ti tí, čo mali žiť predovšetkým svoj vlastný život, zasahovali do tvojho. Neboj sa povedať, ak sa ti niečo nepáči. Neboj sa argumentovať, nesúhlasiť, vyjadriť svoje pocity, neboj sa zatvárať dvere a ukázať niekomu svoj chrbát.
Nikto nebude všetkými obľúbený a milovaný. A ten, čo sa o to snaží, bojuje s veternými mlynmi.
Autor: Kristína M.
Coverphoto: Photo by Alireza Esmaeeli on Unsplash
